Dokumentaristky z hraníc: V tomto marazme potrebujeme niečo pozitívne

Vladimíra a Dajen, skúsené filmárky, sa v polovici marca vybrali na slovensko-ukrajinskú hranicu, aby pre Bystriny dokumentovali príbehy dobrovoľníkov. Okrem toho pomáhali prekladať recept na kapustnicu, zažili plány na evakuáciu pri bombovom útoku a na konci takmer splynuli s miestnou dobrovoľníckou komunitou.

V nedeľu, 3. júla o 20:20 môžete na :24 vidieť prvý diel ich videopríbehov. Medailóny dobrovoľníkov budú postupne rotovať aj na Jednotke a Dvojke. Ďalšie diely budú uvádzané v týždňovej periodicite a objavia sa, samozrejme, aj na bystriňáckych sociálnych sieťach.

Bystriny sa s filmárkami okrem iného rozprávali o tom:

• ako vznikol nápad na videomedailóny dobrovoľníkov,
• čo je ich cieľom,
• čo ich v teréne prekvapilo,
• ktoré príbehy boli pre nich najsilnejšie.

Pôvodný plán bol, aby ste išli mapovať terén cez články a fotky, ako dva komunikačné tímy pred vami. Vedeli ste hneď, ako ste sa rozhodli posilniť Bystriny, že to chcete poňať inak?

D: Áno. Hneď, ako sme sa prepojili s Bystrinami, sme už počas spoločných telefonátov prišli na koncept, ako a čo by sme chceli na hraniciach robiť. Rozhodli sme sa, že náš koncept bude iný ako to, čo tam novinári chodili robiť bežne.

V: Už keď sme tam išli, boli sme nastavené tak, že utečeneckú tému by sme chceli zobraziť inak. Chceli sme poukázať na to, čo sa deje, no cez dobrovoľníkov. Ukázať pozitívne príklady.

Prečo ste sa zamerali práve na dobrovoľníkov?

V: Lebo oni sú v tom celom tí neviditeľní. Tí, o ktorých sa hovorí najmenej. Pritom je v nich obrovská sila.

D: Bolo zaujímavé aj to, že nešlo len o ľudí z tretieho sektora. Boli tam aj bežní Slováci alebo občania z tretích krajín. Narazili sme na veľmi zaujímavé príbehy. Pri 90 percentách výpovedí sa mi roztriasol hlas. Dojímalo ma, ako tí ľudia rozmýšľajú. Akú majú v sebe silu, že napriek tomu, čo tam vidia, vedia pomáhať. Uvedomujú si, že oni sa nemôžu a nechcú položiť. Viacerí nám povedali, že nemajú právo plakať. Priznávam, s Vlaďkou sme to na ubytovaní rozoberali každý večer.

Keď ste išli na hranice, vlna solidarity už začala opadať. Bola to aj vaša odpoveď na atmosféru na sociálnych sieťach?

D: Áno, aj. Chceli sme vyvážiť negatívny obsah najmä na Facebooku, kde je mnoho zloby. Objavovali sa čoraz viac komentáre o zneužívaní pomoci, o bohatých Ukrajincoch, nepravdivé informácie o stave na hraniciach atď. Mali sme potrebu ukázať to dobré v nás. A aby sme neprilievali do ohňa, rozhodli sme sa do toho nemiešať politiku.

V: Je to tak. V tej dobe nám chýbalo niečo pozitívne. Aj my osobne sme pociťovali, že v tomto marazme samy potrebujeme zažiť niečo pekné.

Vedeli ste od začiatku, aká bude forma vášho výstupu?

D: Nemali sme to jasne nastavené. Koncept medailónikov sme si nastavili, až keď sme sa vrátili. Pôvodne sme chceli spraviť jeden dokumentárny film. No keďže každý človek bol sám o sebe zaujímavým príbehom, rozhodli sme sa ich predstaviť samostatne.

V: Veľmi nám pomohla aj filmová producentka Henrieta Cvangová, ktorá mala odstup, a tak mala množstvo cenných postrehov.

Aký bol váš prvý deň na hraniciach?

D: Začínali sme v záchytnom tábore Humenné. Nejak intuitívne sme si dobre nastavili postupnosť lokalít. Začali sme tam, kde to bolo pokojnejšie. V tábore sme sa zoznámili s prvými zaujímavými respondentami. Boli to najmä miestni – obyvatelia Humenného, ktorí prišli pomáhať. Potom sme dali „nočnú“ vo Vyšnom Nemeckom, tam to bolo najakčnejšie.

V tom čase sa objavila informácia o možnom ruskom bombovom útoku na neďaleké letisko. Vládol teda väčší chaos, napätie, pracovalo sa na rôznych evakuačných plánoch.

V: A do toho okolo nás prechádzali kamióny naložené tankami, blikali tam červené svetlá. Vojnová atmosféra ako z filmu.

D: Vo Vyšnom Nemeckom sme stretli aj izraelského režiséra, ktorý žil do 14 rokov na Ukrajine.

Ako sa tam ocitol?

D: Keď videl v správach, čo sa deje, okamžite išiel pomáhať aj s kamarátmi. Keďže vie po ukrajinsky, bol hneď na mieste prvého kontaktu, kde prichádzajúcich informoval o všetkom, čo pre nich vieme urobiť a čo ich čaká. Pre ľudí v stresovej situácii je veľmi dôležité, aby boli v ich rodnom jazyku uistení o tom, že sa o nich niekto postará. Je to možno drobnosť, ale s obrovským efektom. Ako aj napríklad teplý čaj.

Kam ste sa vybrali na druhý deň?

D: Celý druhý deň sme strávili v záchytnom tábore v Michalovciach. Vtedy fungoval len krátko a všetko sa tam ešte iba nastavovalo. Tu sme tiež stretli zaujímavého človeka zo zahraničia – Paula z Talianska. Doma pracuje s ľuďmi s postihnutím. Pozbieral zdravotnícky materiál a niesol ho priamo na Ukrajinu. Počas návratu sa spontánne rozhodol ostať pomáhať na hraniciach. I cez jazykovú bariéru sa dal dokopy so Slovákmi, ktorí tam mali poľnú kuchyňu. Boli sme svedkom situácie, ako teta nevedela ani po anglicky, ani po taliansky a potrebovala mu vysvetliť, ako robiť kapustnicu. Nevedel, o čo ide, tak sme mu to vysvetlili.

Posledný – tretí – deň ste boli v Ubli.

D: Áno. Tu sme mali aj niekoľko negatívnych zážitkov.

O čo išlo?

D: Na vlastné oči sme videli, že niektorí sa neštítia priživovať na ľudskom nešťastí. Na miestach, kde kyvadlová doprava vyložila prichádzajúcich, stáli obďaleč pofidérni ľudia, ktorí chceli zneužívať situáciu. Medzi nimi boli aj priekupníci. Počuli sme, že jeden prišiel až z Nemecka a plánoval tam odviezť mladé ženy, ideálne dievčatá panny. Hrozné niečo.

Riešila to polícia?

D: Samozrejme, pohyb na hraniciach bol monitorovaný vojenskými aj policajnými zložkami. Robili sa aj kroky na ochranu pred obchodom s ľuďmi. Vznikli letáky s upozornením, o riziku informovali aj mimovládne organizácie. Transport ľudí bol kontrolovaný a organizovaný, no nie vždy sa dá všetko odsledovať. Najmä vtedy, keď bol nápor ľudí väčší. Napríklad, v začiatkoch vojny bolo takmer nemožné mapovať, kto si ku komu sadol do auta.

Boli ste aj za hranicami?

D: Áno. Nedalo mi to a vydala som sa aj na druhú stranu. V Ubli som prešla hranicu a bola svedkom mnohých silných momentov. Videla som, ako prišlo auto s ukrajinskou rodinou. Vystúpili, muž sa rozlúčil so ženou a deťmi. Nastúpil do auta a vracal sa spať. Žena s deťmi v slzách smerovala na slovenské hranice. To je niečo, čo sa ťažko popisuje.

Bol tam niekto, kto týmto ľuďom pomáhal?

D: Bol tam stánok slovenského občianskeho združenia Človek v ohrození a potom pár medzinárodných mimovládok. Najprv som nerozumela tomu, prečo tam nie sú žiadne ukrajinské, ale potom mi vysvetlili, že tie nie sú na hraniciach. Sú v centre diania.

Vraj si si pobyt na Ukrajine takmer nedobrovoľne predĺžila.

D: Áno. Nejakým nedopatrením som mala chybu v dokladoch od auta, a preto ma nechceli pustiť na Ukrajinu ani na Slovensko. Už som si myslela, že na vlastnej koži zažijem film Terminál s Tomom Hanksom. Chvíľu to vyzeralo beznádejne, ale nakoniec ma pustili domov.

Čo vás obe na hraniciach najviac prekvapilo?

V: Ostrovčeky nádeje. Ako bolo v celej tej hrôze niečo, čo fungovalo a bolo pekné. Aj teraz mi naskakuje husia koža.

D: A tá chuť pomáhať! Keď ľudia spoja, je to veľmi silné a krásne. Som vďačná za to, že sme do toho mali možnosť nazrieť. Veľmi rýchlo sme do toho skĺzli a chvíľočku to s nimi žili.

Bol nejaký príbeh, ktorý sa vás dotkol najviac?

D: Všetky sa nás dotkli. Dokonca sme mali problém zostaviť poradie, v akom jednotlivé príbehy pôjdu. Ale ak by som mala vypichnúť jeden, asi by to bol Piers – Londýnčan, ktorý pracoval na vysokej pozícii v IBM a teraz žije v stane. Pár dní po začiatku vojny naplnil svoj minivan až po strop humanitárnou pomocou a vydal sa na 2500 kilometrov dlhú cestu k ukrajinskej hranici, kde dobrovoľníčil.

V: Nedá sa vybrať jeden príbeh, každý je iný. Veľmi ma však oslovila Júlia, ktorá mala otca z Tibetu. Dokázala jasne pomenovať veci, čo a ako treba. Ohromila ma, ako vie byť vecná a jasná. Za tým sa skrývala veľká sila.

Mnohí ľudia, ktorí boli pomáhať na hraniciach, sa zhodujú, že aj na nich doliehala tá ťažoba. Ako ste to spracovávali vy?

V: Vzhľadom na moju profesiu som sa s ťažkými osudmi stretla už mnohokrát a naučila som sa pracovať s emóciami. Vďaka tomu viem reagovať. Tak viem byť v tom celom úprimná a robiť najviac, čo môžem.

D: Každý rozhovor sme končili otázkou: čo ti dáva dobrovoľníctvo? To bola tá chvíľa, kedy sme mali počas odpovedí hrču v hrdle. Keď sme to strihali, vždy som sa tešila na koniec materiálu – na myšlienku, ktorá je aj záverečným mottom.

V: Áno. Vystihuje to aj citát, ktorý som nedávno niekde čítala. Znel: Nemôžeme pomôcť všetkým, ale všetci môžu pomôcť niekomu.