Rastie nám tu extrém, spomienku na holokaust by malo byť počuť viac, hovorí herečka z hry Mengeleho dievča

Koncom januára odohralo Divadlo Ramagu tridsiatu reprízu úspešnej hry Mengeleho dievča. Rozpráva skutočný príbeh Violy Stern Fisherovej, ktorá prežila štyri koncentračné tábory aj nehumánne pokusy nacistického „doktora smrť“.

Umelci zo Zamaguria získali za spracovanie pôvodne knižného bestselleru titul najlepšieho neprofesionálneho divadla na Slovensku. Predstavenie mávajú vypredané, do Spišskej Starej Vsi – mestečka neďaleko poľských hraníc – za ním cestujú aj ľudia z opačného kúta republiky.

Boli týždne, keď som režisérke rušila skúšky, hovorí o začiatkoch Simona Marhefková, ktorá hrá Violu. „Mala som brutálne bolesti hlavy, stále mi ňou išli scény z hry, videá s pani Violou a knihy o holokauste, ktoré sme pri príprave čítali.“

S manželom a riaditeľom Ramagu Lukášom Marhefkom sedia po predstavení s redaktorom Bystrín a spomínajú na vznik monodrámy, ktorou si spravili meno po celej krajine.

Ako ste prišli na nápad spraviť z knihy Veroniky Homolovej Tóthovej Mengeleho dievča divadelnú hru?

Lukáš: Začalo sa to tým, že mi moja manželka Simonka povedala, aby som si knižku prečítal, lebo je výnimočná. Urobil som to za dosť nešťastných okolností – tento ťažký príbeh som čítal v Chorvátsku na pláži. Hneď sa mi však v hlave začala rodiť monodráma.

Vedel som, že tento príbeh bude veľmi silný a že ho dokáže prerozprávať jeden herec. Táto intímna výpoveď jednej ženy nepotrebuje ďalších sekundantov.

S režisérkou Janou Ovšonkovou sme sa už predtým rozprávali o spolupráci, tak som ju oslovil, či by do toho s nami išla. No ešte predtým som zavolal autorke knihy Veronike Homolovej Tóthovej. Povedal som jej, že sme síce len malé divadlo zo Spišskej Starej Vsi, ale myslíme to dobre a dáme do toho všetko.

Pani Veronika zareagovala pre mňa nepochopiteľne priateľsky a pozitívne, hoci ani nevedela, kto som. O Ramagu mohla maximálne niečo málo započuť. Neskôr mi povedala, že sa jej páčilo, ako starosvetsky a džentlmensky som sa jej ozval.

Na konci som obvolal dedičov práv, teda dcéry pani Violy Stern Fisherovej a jej vnuka, ktorý žije v Jeruzaleme. Diskusia s nimi trvala pol roka a keď sme nakoniec získali práva na tento knižný bestseller, stále som nechcel veriť, že sa to podarilo. (úsmev)

Do prípravy tejto hry sme však vstúpili s obrovským rešpektom a robili ju bez akýchkoľvek kompromisov.

Čo to znamená?

Lukáš: Dnes už snáď môžem povedať, že príprava tejto hry stála 14-tisíc eur. Dali sme do toho vlastné aj grantové prostriedky a zavolali si absolútnych profesionálov.

Scénografiu pre nás robil Dušan Krnáč, rešpektovaný výtvarník, ktorý robil scénografa aj v Slovenskom komornom divadle v Martine či v Divadle Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene.

Už spomínaná Jana Ovšonková adaptovala 380-stranovú knihu do 17-stranového scenára. Prekvapila ma jej precíznosť. Už sme zažili mnohých vynikajúcich režisérov, ktorých si vážim a s ktorými spolupracujeme dodnes, ale Janka bola v niečom iná. Myslím, že aj ona si uvedomovala vážnosť titulu, ktorý režíruje.

Filmár a muzikant Peter Gábor robil hudbu a Robo Kočan, jeden z najrešpektovanejších slovenských fotografov, sa postaral o fotky. A takto by som mohol pokračovať. Išli sme do toho teda bez akýchkoľvek kompromisov a každý z tvorcov mal všetko, čo si želal, aby mohol pracovať na sto percent.

Simona, v Mengeleho dievčati hráte Violu Stern Fisherovu – Lučenčanku, ktorá prežila štyri koncentračné tábory a stratila v nich väčšinu svojej rodiny. Ako ste sa na túto rolu pripravovali?

Simona: Na začiatku som celkom nevedela, čo všetko ma čaká a zisťovala som to až postupne. Musím sa priznať, že najprv sa mi do toho veľmi ísť nechcelo. Téma holokaustu je ťažká, mala som obavu byť v nej tak dlho ponorená. Hru sme cvičili osem mesiacov počas pandémie. Stretávali sme sa trikrát do týždňa a intenzívne sme skúšali.

Dovtedy som s monodrámou skúsenosť nemala, vždy sme hrali viacerí, takže už len naučiť sa toľký text bolo náročné. Navyše, snažila som sa nepodľahnúť ťaživému obsahu, aby som bola v poriadku psychicky aj fyzicky a zvládala popri skúšaní aj iné veci.

Povedala som si teda, že sa obrním a nepustím si to tak do tela, no prišli dni a týždne, keď som rušila skúšky s režisérkou, lebo som sa cítila zle. Mala som brutálne bolesti hlavy, stále mi ňou išli scény z hry, videá s pani Violou a knihy o holokauste, ktoré sme pri príprave čítali. Bola to pre mňa asi najťažšia vec, akú som nacvičovala.

No keď hru videli dcéry a rodina pani Violy, boli s ňou veľmi spokojní a povedali mi, že vo mne videli ich mamu. To bol pre mňa asi najväčší kompliment, aký som doteraz dostala. Bolo to vyznamenanie nielen pre mňa, ale aj pre režisérku a celý tvorivý tím.

Pamätáte si na deň, keď ste hrali Mengeleho dievča prvýkrát? Aké to pre vás bolo?

Lukáš: Najsilnejšou spomienkou je pre mňa generálka pred prvým uvedením. Pamätám si, že som po nej odišiel na toaletu a potreboval pätnásť minút, aby som sa z toho dostal. Bolo to pre mňa emočne veľmi silné. Hlavnú postavu hrá moja manželka, takže som v tom okrem samotné príbehu videl aj všeličo iné.

Ako na prvé predstavenie reagovali diváci?

Lukáš: Ohlas publika bol obrovský, nikdy predtým sme taký nemali. Diváci sedeli ohromení. Väčšinou idú z našich predstavení domov s úsmevom, no z Mengeleho dievčaťa odchádzali a stále odchádzajú smutní a uplakaní, čo je, samozrejme, pochopiteľné.

Koľkokrát ste túto hru odvtedy hrali a kde všade?

Lukáš: Dnes (27. januára 2023, pozn. redakcie) je to tridsiata repríza. Z väčších miest môžem spomenúť Prešov, Bardejov, Poprad, Liptovský Mikuláš, Brezno či Kežmarok. Máme v pláne aj vystúpenia v Banskej Bystrici či v Bratislave, ale na chvíľu sme to odložili, pretože nám do rodiny prišla dcéra Dorotka.

Teraz hráme Mengeleho dievča najčastejšie v Ramagu ateliéri v Spišskej Starej Vsi, čo však vôbec nevadí, pretože máme stále vypredané. (úsmev) Navyše, je to naša domáca scéna, čo je pre nás najkrajšie prostredie.

Mnoho silných momentov sme však zažili aj inde. Napríklad, keď nám študenti z Bardejova poslali cez ich učiteľku spätnú väzbu, čím sa ich predstavenie dotklo a zaujalo. Ako študent som chodieval do divadla, ale nikdy som nikomu nenapísal, že sa mi to páčilo. To bolo pre mňa silné. Neviem, či môžeme touto hrou dokázať viac, než hovoriť k mladým.

Dnešnú tridsiatu reprízu predstavenia Mengeleho dievča ste odohrali v Medzinárodný deň pamiatky na obete holokaustu. Je to len zhoda okolností alebo ste to tak plánovali?

Lukáš: Deje sa nám viacero zaujímavých náhod a toto bola jedna z nich. Ďalší príklad: hru sme premiérovali 13. augusta, teda v deň, keď Viola Stern Fisherová odišla z Osvienčimu. Alebo v Poprade sme toto predstavenie hrali v deň spomienky na prvý transport, ktorý odchádzal z tohto mesta. Samozrejme, radi by sme vystúpenia na takéto termíny aj plánovali, no keďže si pripravujeme dramaturgiu na dva mesiace dopredu, nie je to také jednoduché.

Simona, čo prežívate tesne predtým, ako sa dvihne opona a vy prichádzate na scénu?

Simona: Musím sa priznať, že prvú scénu hry Mengeleho dievča si užívam. Nezačínam totiž na javisku, ale kráčam pomedzi ľudí. Niekedy mám pocit, že diváci sú z toho v rozpakoch, ale aj keď hráme túto hru inde, snažím sa začať takto. Predstavenie sa potom pre mňa nesie v inom duchu, viac sa do neho dostanem. Ale päť minút pred začiatkom som nervózna a mám trému. A Lukáš musí celý deň predtým počúvať moje otázky typu: „Čo ak sa toto pokazí? Čo ak zabudnem text?“ (smiech).

Počas dnešného predstavenia bol moment, keď ste mali slzy na krajíčku, hoci sa vám to vraj nestáva. Čo sa udialo?

Simona: Táto hra ma dojme vždy, väčšinou ma zlomia scény, keď ma ako Violu odvážajú do koncentračného tábora. Dnes mi však vyšli slzy dosť skoro, a to pri scénach, keď vraždia malé deti. Asi to bude súvisieť s tým, že som čerstvo mama.

Keďže je to ale monodráma, som počas nej sama sebe pani – viem si urobiť pauzu, predýchať to a ísť ďalej. Snáď mi aj diváci odpustia slzu pri tak ťažkej téme.

Mám však aj predstavenia, keď sa musím siliť do plaču, ktorý sa má niekde objaviť, pretože tá emócia jednoducho nepríde. No a inokedy – ako napríklad dnes – príde plač vtedy, keď ho nečakám. Napriek tomu sa mi ale hralo super. Atmosféra nášho domáceho ateliéru je komornejšia, ako keď hráme inde. Cítim ľudí okolo, počujem každú ich slzu a dych.

A čo prežívate po poslednej vete, keď už viete, že je koniec predstavenia?

Simona: Niekde vzadu v hlave si analyzujem celé predstavenie. Pozriem sa vedľa na Zdenka Dudžáka, ktorý je počas hry mojím pomocníkom, a pýtam sa ho, či to bolo dobré a či som nešla rýchlo. A on ma vždy upokoj.

Zvykne to zo mňa opadnúť už v predposlednej scéne, keď si hovorím, že sa to opäť podarilo – dala som bez pomýlenia ďalšie predstavenie. Takéto odľahnutie príde po tejto ťažkej hre zakaždým. Človek ju musí na chvíľu pustiť z hlavy, aby nazbieral chuť na ďalšiu reprízu.

Je však dôležité hrať ju, hoci o histórii holokaustu vzniklo už veľa kníh a dokumentov. Rozrastajú sa nám tu extrémistické názory a nesmieme dovoliť, aby sme sa tu pozabíjali len preto, lebo niekto je inej farby pleti alebo homosexuál. Každý by mal preto podľa svojich možností prispieť k tomu, aby bolo spomienku na holokaust počuť a aby sme na tieto udalosti z našej histórie nezabudli.

Lukáš: Fungujeme v kežmarskom okrese, odkiaľ pochádzajú ľudia, ktorí chcú svojimi extrémistickými postojmi kreovať slovenskú politiku. Niektorých to k tomuto typu politiky priťahuje, a to ma štve. A ako inak by sme mali rozprávať k svetu než tým, čo vieme robiť? Chceme teda tomuto regiónu nenásilným spôsobom cez divadlo ukazovať, aby sme ako krajina touto cestou opäť nešli.

Po tridsiatich reprízach sa to už snáď dá hodnotiť – vyvíja sa nejako spôsob, akým hráte postavu Violy Stern Fisherovej?

Simona: Sú predstavenia, keď mám pocit, že to ide ľahko a aj také, keď sa skôr trápim. Ešte stále v tom nemám rutinu. Pri tejto hre si nepoviem, že o štvrtej povysávam a večer môžem ísť na pódium.

Keď hrávame nejakú komédiu alebo čosi pre deti, väčšinou mám pohodový deň. No keď hrám Mengeleho dievča, musím sa na to od rána naladiť a mentálne prichystať. Asi to bude tou ťaživou témou, ale vkladám sa do toho oveľa viac, ako pri iných hrách.

Veľké zmeny v znázornení postavy Violy sa však diať nemôžu, pretože réžia je už nastavená. No dávam si veľký pozor na to, aby moje hranie nebolo patetické a aby som ľudí emočne nevydierala. Snažím udržať to v civilnej rovine.

Lukáš: Simona je veľký detailista a človek, ktorý má najlepšiu pamäť z nás všetkých. Je takým režisérskym snom – režisér nejako nastaví dianie a Simona to presne podľa toho odohrá. Napríklad ja tak hrať neviem. Simona teda drží úroveň predstavenia tak, že nepadá. Zvyknem kontrolovať tempo a ona ide stále plánovaných 90 minút – maximálne dve minúty hore-dole.

S hrou Mengeleho dievča ste v roku 2021 získali ocenenie pre najlepšiu neprofesionálnu činohru na Slovensku. Čo to znamenalo pre Ramagu?

Lukáš: Po mnohých rokoch to bolo pre nás potvrdenie, že aj v neprofesionálnom divadle dokážeme urobiť vec, ktorá spĺňa profesionálne atribúty. Dokázali sme si, že sme šialene vyrástli. Nie je to o samochvále, ale keď si pozeráme historický prierez našich hier, vidíme obrovský progres.

Bolo to možné aj vďaka tomu že sme vždy počúvali, čo nám hovorí kritika na prehliadkach a nikdy sme sa neurazili. Navyše, pozývali sme si režisérov zvonku. Ochotnícke divadlá zvyknú niekedy zaschnúť vo vlastnej sláve. Doma im diváci tlieskajú prvý, druhý aj tretíkrát, pretože ich hry režíruje niekto u nich obľúbený. My režisérov, naopak, striedame, pretože každý nás posúva niekam inam.

S Mengeleho dievčaťom sme v roku 2021 vyhrali Belopotockého Mikuláš, čo je vrcholová prehliadka neprofesionálneho divadla. O rok na to sme vyhrali opäť, tentokrát s hrou Medveď a pytačky v réžii Vlada Benka.

Do Ramagu vďaka tomu prišlo zdravé sebavedomie, že náš prejav na scéne už nemusí byť v duchu: „Čo by sme chceli, veď sme z malého mesta?“ Človeku to dá vietor do plachiet, pocit, že má čo povedať, aj keď je z maličkého regiónu.