Príbehy z Bystrín ma motivujú ísť si za svojím cieľom

Študuješ žurnalistiku, píšeš a praxovala si v spravodajstve. Vždy ťa to ťahalo týmto smerom?

Áno. Popravde ani neviem, či som ako dieťa chcela byť niečím iným ako novinárkou alebo spisovateľkou. Bola som veľmi aktívne dieťa, ale ak niečo vedelo udržať moju pozornosť na dlhšiu dobu, boli to určite knihy. Na prvom stupni základnej školy som začala písať krátke príbehy a rozdávala ich rodine. Teraz by som sa na nich asi dobre zasmiala, ale boli to moje začiatky. Čím som bola staršia, tým viac som sa utvrdzovala v tom, že by som chcela ísť práve týmto smerom.

Čo ťa priviedlo do Bystrín?

Do Bystrín ma priviedla naša Grétka, pretože sme z rovnakej obce – z Hontianskych Nemiec. S jej maminou som spolupracovala na obecnom časopise, čiže vedela, že ma baví písať. Na konci leta mi zavolala, že zháňa ešte jedného člena do redakcie, vysvetlila mi ako fungujú Bystriny a koho zastrešujú. Mňa to zaujalo a hneď som súhlasila. Aj by som povedala, že to bola jedna veľká náhoda, ale na náhody neverím, takže asi to tak malo byť.

Ktoré témy ťa najviac oslovujú?

Mám veľmi rada Malé-veľké príbehy o šikovných ľuďoch z rôznych kútov Slovenska. Často ma sami odhovárajú od toho, aby som o nich písala, so slovami: „Nemyslím si, že robím niečo špeciálne, neviem, či sa do tejto rubriky hodím.“ Našťastie, zatiaľ som ich všetkých presvedčila a podľa reakcií čitateľov som urobila dobre. Som mnohokrát prekvapená, aké skvelé veci robia a my o nich na Slovensku nevieme. A to je škoda.

Máš pocit, že sa mladí zaujímajú o budúcnosť našej krajiny?

Nemôžem hovoriť za všetkých mladých, ale v mojej bubline áno. Niektorí viac, niektorí menej. Aj my mladí máme našu krajinu radi a záleží nám na nej. Veľa sa rozprávame o politike, snažíme sa mať, čo najlepší prehľad a sami sa snažíme prispieť k tomu, aby sa tu žilo lepšie.

Ak by si mala za seba definovať, čo ťa trápi v aktuálnej situácii najviac, čo by to bolo?

Trápi ma klimatická kríza, ktorú množstvo ľudí ignoruje. Netvrdím, že ja robím všetko ideálne a žijem úplne zero-waste, ale snažím sa najviac, ako sa dá. Mrzí ma, keď počujem argumenty typu, že aj tak ničomu nepomôžem, že jeden človek nič nezmôže a podobne. Naozaj netuším, čo viac treba na to, aby ľudia pochopili, že je to viac než zlé... Ako budúcu novinárku ma trápi aj množstvo dezinformácií, ktoré sa na internete šíria, trápi ma koľko ľudí spochybňuje odborníkov. Trápi ma, ako veľmi sú ľudia voči ostatným zlí, aj to, že na Slovenku sme voči novým veciam veľmi ofenzívni. Celkovo ma trápi mindset niektorých našich obyvateľov, ktorí sa síce prezentujú ako hrdí Slováci, ale svojim správaním a činmi našej krajine len škodia.

Prostredníctvom práce v Bystrinách si bližšie k tretiemu sektoru a aktivizmu. Má tento fakt na teba aj nejaký priamy dopad?

Motivovalo ma to v tom, že keď niečo naozaj chcem, musím ísť za tým. Vďaka Bystrinám som spoznala ľudí, ktorí nechali lukratívne pozície v hlavnom meste a odišli do malých dedín, aby si založili občianske združenia alebo sa mohli viac venovať veciam, ktoré ich bavia. Pri počúvaní jednotlivých príbehov som si uvedomila, ako málo stačí ku šťastiu a že naozaj treba počúvať našu intuíciu. Takisto aj naše telo: keď nezvláda, ako momentálne fungujeme, treba mu dopriať oddych. A ešte ma to utvrdilo v tom, koľko dobrých ľudí s veľkou chuťou pomáhať máme a to aj bez očakávania, že dostanú honorár atď. Pomáhajú, pretože chcú a baví ich to. Je to také skutočné trhovisko dobra.

Venuješ sa predovšetkým rozhovorom a príbehom, ktoré smerujú pozornosť na ľudí, ktorí bez svetiel reflektorov v tichosti konajú množstvo dobra a užitočných aktivít. Pre svoj región, komunitu a spoločnosť ako takú. Čo je tvoj „filter“ pri pátraní po týchto ľuďoch?

Ja pri tomto dávam čisto na svoju intuíciu. Keď mám v okolí niekoho, o kom si myslím, že robí niečo naviac, napíšem mu. Občas niekoho objavím na sociálnych sieťach a najčastejšie si príbehy nájdu mňa a tak to mám aj najradšej. Nemám nejaký špeciálny filter, ale snažím sa nájsť ľudí, o ktorých by som si aj ja sama rada prečítala. Predstavím si, ako si niekto ráno v kľude urobí kávu, raňajky a namiesto telky si prečíta jeden z príbehov. Verím, že mu to hneď zrána zlepší deň, pretože sú veľmi pozitívne – taký záblesk dobra/svetla v týchto divných časoch.

Keby si mala možnosť ísť kamkoľvek a stretnúť sa s kýmkoľvek. Akú reportáž (rozhovor) by si urobila?

Rada by som spravila reportáž napríklad z utečeneckého tábora a porozprávala sa s ľuďmi v ňom. Moja veľmi dobrá kamarátka mala túto možnosť – išla na novinársku cestu do africkej Ghany. Neskutočne ma bavilo počúvať jej zážitky a postrehy odtiaľ. Chcela by som písať o témach, voči ktorým u nás vládnu najväčšie predsudky, pretože táto sféra mi príde v slovenskej žurnalistike málo pokrytá. Ale z roka na rok sa to zlepšuje.

Ak by som mohla urobiť rozhovor naozaj s hocikým, asi by som si vybrala Michelle Obama, ktorá je pre mňa neskutočná role model. Milujem počúvať jej podcasty, ako vystupuje, aká je samostatná a zároveň ako veľmi podporuje svojho manžela. Rada by som si s ňou pokecala len tak o živote, o jej minulosti, o pôsobení v Bielom dome... Asi to nie je reálne, ale snívať môžem.

Kde sa vidíš profesne o desať rokov?

Čo sa týka žurnalistiky, zatiaľ ma naozaj najviac baví a láka print, aj keď je to možno pre niektorých príliš oldschool. Neviem si seba samú predstaviť niečo moderovať a sebavedomo vystupovať pred kamerou. Mám veľmi rada spravodajstvo, hlavne to zahraničné ale aj témy ako rovnoprávnosť žien, klimatická kríza a podobne, niečo rozvojové. Rada po veciach pátram a komunikujem s odborníkmi z rôznych oblastí. Na škole máme jeden predmet, volá sa Globálna rozvojová žurnalistika a veľmi mi rozšíril obzory. Viem si predstaviť uberať sa týmto smerom. V Bystrinách som zase zistila, že ma baví písať aj príbehy o neobyčajne obyčajných ľuďoch, to je práca ako za odmenu. Vždy, keď idem s niekým robiť rozhovor, spravím si do veľkej šálky čierny čaj s mliekom a teším sa, čo sa dozviem. Možno v budúcnosti nájdem taký prienik, aby som sa vedela venovať obom týmto oblastiam. To by bolo pre mňa ideálne.

Dnes je doba, aká je, a mnoho ľudí muselo improvizovať. Mnohí ľudia z kultúry si museli nájsť dočasnú prácu v iných oblastiach, drobní majitelia firiem a gastro prevádzok museli vziať vedľajšiu prácu, aby vyplatili aspoň nájmy a zamestnancov. Premýšľala si niekedy nad tým, čo a kde by si robila, ak by si sa v takejto situácii ocitla ty?

Veľa som premýšľala o tom, aké to pre týchto ľudí musí byť náročné a popravde si to ani neviem predstaviť. Ak by si chcela vedieť, čo by som robila, kebyže nemôžem byť novinárkou, chcela by som si otvoriť nejakú malú reštauráciu alebo bar. To vlastne plánujem, keď zavesím novinársku kariéru na klinec. Niečo malé útulné, kde by som sa poznala so zákazníkmi a oni by sa tam radi vracali. Ale ja som v tomto veľký snílek a môj priateľ je pravý opak, čiže ma drží pri zemi.

Si veľmi aktívna. Popri škole píšeš pre Bystriny, pracovala si v spravodajstve... Máš čas aj na seba a svoje záľuby?

Jasné, že mám. Niekedy je toho na mňa veľa, ale môžem povedať, že ma to naučilo lepšiemu narábaniu s časom. Lepím si totiž nad stôl farebné lístočky s úlohami, ktoré musím stihnúť a vždy som sa cítila extrémne spokojne, keď som na konci dňa mohla dať dole všetky. Keď mám čas, veľmi rada cestujem – po Slovensku a mimo pandémie aj po svete. Chodím na túry alebo prechádzky do prírody, trávim čas s mojimi najbližšími. Niekedy mi najlepšie padne, keď s kamarátmi pri pive alebo víne rozoberáme všetko možné, inokedy horúca vaňa a dobrá kniha. Sú dni, kedy sa nezastavím a je toho dosť v práci aj v škole, ale je aj veľa takých, kedy sa od rána neprezlečiem z pyžama a len pozerám Netflix. Možno by som v budúcnosti chcela nájsť nejaký balans, aby to nezašlo do extrému ani v jednom prípade.

Ako teraz žiješ?

Momentálne sa nachádzam v Madride, pretože tu vďaka programu Erasmus + študujem. Pomerne rýchlo a bez problémov som si zvykla na španielsky spôsob života. Rovnako ako doma, aj tu mi veľmi pomáha naplánovať si deň predtým, než idem spať, aby som vedela, čo ma čaká a vedela sa zariadiť. Čiže bez diára ani na krok.

Mnohí dnes pre nedostatok socializácie fungujú na Facebooku a Instagrame viac ako kedykoľvek predtým. Ako to máš ty?

Ja sociálne siete veľmi nemusím. Nepáči sa mi, koľko ľudí sa na nich hrá na verzie, ktorými by chceli byť, ale s realitou to nemá nič spoločné. Nerada si s ľuďmi píšem, keď už musím, pošlem hlasovku alebo niekomu zavolám. To sa nezmenilo ani počas pandémie. Pre mňa je fyzický kontakt prosto nenahraditeľný. Mám pár švédskych youtuberov, ktorých rada sledujem a potom väčšinou spravodajské portály, novinárov alebo cestovateľské profily, ale nie som človek, ktorý na mobile trávi veľa času a som za to úprimne rada

My v Bystrinách ťa poznáme ako večne usmiatu a pozitívnu osobu, ktorá nemá problém si robiť srandu ani zo seba. Aká je Lucia podľa Lucie?

Som hlučný temperamentný extrovert, ktorého je všade počuť, ale rada trávim čas aj sama so sebou. Som slušný poslucháč, no keď niečo trápi mňa, obrátim sa len na naozaj pár ľudí v mojom okolí. Veľa sa smejem aj veľa plačem, som veľmi spontánna a občas robím rozhodnutia, ktoré postupom času ľutujem. Viem si zo seba urobiť srandu, ale viem sa aj pochváliť, keď niečo urobím dobre. Je veľa vecí, na ktorých sa snažím pracovať, aj tých, ktoré sa musím naučiť akceptovať. Ale som rada, že Lucia sa snaží prijať Luciu takú, aká je.

Na základe toho, že pri plánovaní online porád je pre teba desať hodín doobeda skoré ráno, súdim, že si nočné zvieratko...

Tak to teda! Aj odpovede na tieto otázky ti píšem o pol jednej v noci. Chcela by som byť ten typ človeka, čo vstáva o 6:00, ide si zabehať, potom si odšťaví zeler, pracuje, do 15:00 má všetko hotové a môže sa venovať sám sebe. Namiesto toho ja doobeda pozerám videá, idem na kávu alebo sa rozprávam so spolubývajúcimi. Ráno aj doobeda mám vždy kopu času a potom o 18:00 sa spamätám a idem „bomby“. Zmeniť to, je asi jedno z mojich predsavzatí na rok 2021.

Čo sú tvoje TOP knihy a seriály posledného roka?

Za seriálov to bol určite nemecký DARK, hlavne prvá a druhá séria a španielska La casa de papel. Cez prvý lockdown som ich videla viacero, ale tieto sú za mňa úplne top a ak ich ešte niekto nevidel, neviem na čo čaká! A z kníh sa mi veľmi páčila Nová šľachta od Mira Beblavého, ktorú odporúčam každému, kto sa chce dozvedieť viac o papalášizme na Slovensku. Je písaná veľmi príbehovo, čiže za pár dní ju máte prečítanú. A ešte kniha od Toma Hanksa – Poviedky o nezvyčajných ľuďoch a písacích strojoch, ktorá ma presvedčila, že je rovnako dobrý spisovateľ ako herec.

A čo hudba?

No ja mám veľmi široký záber, záleží od nálady. Kebyže vidíš moje playlisty na Spotify asi by si sa z chuti zasmiala ako každý, kto ich už videl. Počúvam všetko – od sestričky z Kramárov, cez maďarské ľudovky až po španielsky reggeaton. Veľakrát idem v električke, tvárim sa strašne seriózne a v ušiach mi hrá Ona lubi pomarańczy alebo podobná blbosť. Mám však veľmi rada skupinu Milky Chance, od nich môžem počúvať čokoľvek, kedykoľvek.

Na čo sa najviac tešíš, keď toto celé skončí?

Ako budem môcť cestovať, len tak spontánne vymyslieť nejaký výlet a ísť. Ako budem môcť chodiť von, ako sa budem prechádzať popri Dunaji bez rúška, ako nebudem čítať správy o tom, koľko ľudí sa koronavírusom nakazilo a koľko mu podľahlo. Je toho tak veľa, že sa neviem rozhodnúť, ale každopádne sa neviem dočkať, kedy sa toto celé skončí. Najviac zo všetkého chcem, aby sa veci vrátili do normálu.