Nesťažujme sa a hľadajme riešenia

Vždy si pomáhala prepájať a vytvárať skvelé myšlienky. Kde sa to u teba vzalo?

Začalo to možno ešte skôr, ako som prišla s nápadom organizovať u nás doma v Hontianskych Nemciach festival Atmosféra. Bola som hrozne akčné dieťa. Od malička som si na seba kládla vysoké nároky. Bavilo ma učenie, bola som typická jednotkárka, stále som sa doma šprtala na nejakú matematickú alebo zemepisnú olympiádu. Popri tom som chodila na ZUŠku na výtvarnú či keramiku, tancovala a hrala volejbal. Kde sa niečo dialo, tam som bola. Celú strednú som brigádovala vo fotoateliéri, cez deň som orezávala a rámovala fotky a po nociach rozbiehala prvý e-shop na fotoalbumy. S kamarátmi sme v Nemciach v kulturáku mali internetové rádio. Bola to taká malá miestnosť obitá vložkami z vajec, moderovala som vlastnú reláciu a volala si do nej miestnych DJ-ov a napokon sa sama dostala k DJ-ingu: hrala som v kulturákoch house a techno. Nestretlo sa to s pochopením, ľudia chceli tancovať na hudbu z rádií a mňa to frustrovalo. Už vtedy mi nevoňal komerčný svet. Tak som to teda nechala.

Ako vznikol tvoj aktivizmus?

V druháku na strednej prišla možnosť robiť stredoškolskú odbornú činnosť a ja som si vymyslela, že urobím u nás v dedine festival. Zase som chcela byť iná, tak som ho teda urobila. Nebavilo ma užiť si strednú ako ostatní, prišlo mi to málo. Toto bolo maximum, čo mi život v Krupine poskytoval. Nefungovali tam žiadne aktivistické organizácie, ani študentské spolky. K dobrovoľníčeniu a aktivizmu som pričuchla až neskôr, keď som prišla na výšku do Bratislavy a doslova sa mi otvoril svet. Ja som sa vtedy fakt cítila ako dievča z dediny. Nepoznala som nič také ako Nexteria, LEAF, dobrovoľníčenie. To, že robím festival, som nebrala ako aktivizmus, lebo som to slovo dovtedy vôbec nepoznala.

Festival Atmosféra si založila ako sedemnásťročná. To je na také mladé dievča veľká vec. Čo ti vtedy behalo hlavou?

Ja som si vtedy hlavne neuvedomovala, do čoho idem. Rozhodla som sa robiť festival bez akejkoľvek skúsenosti organizovať čo len malé podujatie. Dokonca som dovtedy ani nebola na žiadnom inom festivale. Nevedela som, ako sa na také veci zháňajú peniaze, ako si nájsť ľudí do tímu, ako ich motivovať, aby sa pridali. Prvé roky som si robila všetko sama: grafiku, dramaturgiu, financie, všetko. Dnes keď sa na to dívam po deviatich rokoch, príde mi to úplne crazy, ale zároveň som vďačná, že to tak bolo. Za tie roky som sa s tým celkom vytrápila.

Bol tvoj festival úspešný od začiatku?

Koncept alternatívneho festivalu pre ľudí z dediny nemohol fungovať a ani nefungoval. Dlhé roky som vytvárala produkt, po ktorom nebol dopyt, teda moja cieľová skupina oň nemala záujem. Mojim primárnym cieľom bolo priniesť do dediny kultúru, ktorá sa mi páčila. Poskytnúť ľuďom aj niečo iné ako folklórne slávnosti, komerčnú diskotéku, či futbal. Fascinoval ma svet, kde ľudia chodili na literárne besedy, výstavy a koncerty neznámych alternatívnych kapiel a ja som ten svet chcela priniesť k nám na dedinu. Po pár rokoch sme prešli krásnou transformáciou. Z malého podujatia v kultúrnom dome, ktoré som organizovala v januári (ešte aj týmto som sa musela odlíšiť :-D) sme vyrástli do dvojdňového letného festivalu na krásnej zelenej lúke medzi Vinicami. Namiesto 150 ľudí k nám chodí 3000, čo je aj naša kapacita, a okrem toho najlepšieho zo slovenskej hudobnej scény náš program vypĺňajú zaujímavé diskusie na spoločenské témy, literárne debaty a čítačky kníh, detské divadlá, jóga, workshopy, premietania filmov, handmade trh a dobré jedlo. Toto všetko na magickom mieste, kde sa svet skutočne spomaľuje a dýcha Atmosférou.

Neskôr si bola aj súčasťou tímu festivalu Pohoda. Aký v tom bol rozdiel?

Pre Pohodu som robila veľmi krátko, možno len dva mesiace. Jedno leto mi Mišo Kaščák ponúkol robiť stage manažérku. Ten moment si pamätám silno, skoro som sa zjašila od radosti, že ma Mišo Kaščák vôbec pozná a vie, že robím Atmosféru, a ešte k tomu mi ponúkol takýto skvelý džob. Bol to pre mňa silný zážitok mať na starosti jedno z pódií, veľká zodpovednosť a ešte väčšia česť. Mala som 21 rokov, môj festival Atmosféra bol ešte oveľa menší ako dnes a nikto ho poriadne nepoznal. Potom som sa pridala k tímu, kde som mala na starosti technickú produkciu, v čom som sa úplne nenašla. Aj tak to ale bola pre mňa skvelá skúsenosť, spoznať ľudí, ktorí ma inšpirujú, a vidieť, ako sa to robí tak naozaj.

Ocitla si sa aj vo svete politiky. Pracovala si na projekte pre prezidentskú kanceláriu a bola si členkou volebného tímu koalície PS a Spolu. Dokážeš si predstaviť, že by si sa do politiky niekedy vrátila?

Poviem ti úprimne, ani vo sne by mi nenapadlo, že by som niekedy mohla okúsiť aj svet politiky. Bola to v podstate náhoda, že som dostala takúto možnosť, no ani na sekundu som to neoľutovala, hoci nám to v posledných voľbách nevyšlo. Išla som do toho, pretože vnímam politiku ako najpriamejšiu možnosť robiť zmenu. Je to však dlhá a náročná cesta. Po troch rokoch driny v kampani som zažila veľké sklamanie, po voľbách sa v podstate rozbilo to, čo sme budovali. Uvidíme, čo sa podarí poskladať do ďalších volieb a ak sa dá opäť dokopy dobrá partia ľudí, ktorým verím, rada im pomôžem opäť. Darmo sa tu budeme všetci pozerať na tých druhých, aby dačo zmenili. Jediným kto s tým môže pohnúť, sme my sami.

Všetky tieto skúsenosti dnes aktívne využívaš pri práci v našom bystriňáckom tíme. Čo je tvojou úlohou?

Do tímu som prišla, aby som zodpovedala za marketing a dobrovoľníkov. To sa nám podarilo usporiadať, marketing sme posunuli lepším (tebe <3) a ja sa budem môcť ďalej naplno venovať nielen dobrovoľníkom, ale aj iniciatívam, jednoducho povedané: budovaniu komunity. Budem sa snažiť zabezpečovať čo najviac užitočných spojení medzi našimi bystriňákmi a pomáhať im najviac, ako to pôjde. Do komunity Bystrín patria jednak iniciatívy, formálne aj neformálne zoskupenia či jednotlivci z celého Slovenska, ktorí robia v regiónoch skvelé veci. No združujeme aj dobrovoľníkov, ktorí sa nám hlásia, lebo chcú týmto ľuďom v regiónoch pomôcť. Ide o rôzne typy pomoci, napríklad nejakú iniciatívu prepojíme s grafikom, právnikom či marketérom, ktorého práve potrebuje a nemá na to financie či personálne kapacity. Takto vytvárame užitočné spojenia a prispievame tým k tomu, aby sa iniciatívam podarilo uskutočniť svoje aktivity. Aktuálne im napríklad pripravujeme sériu online vzdelávania a webináre so zaujímavými odborníkmi. A pokiaľ to korona dovolí, plánujeme ich navštevovať aj v regiónoch s menšími sériami networkingových eventov, na ktorých ich poprepájame s ďalšími užitočnými ľuďmi. A keďže sú Bystriny relatívne nová organizácia, ja sa snažím vymýšľať, ako to urobiť pre Bystriňákov čo najpraktickejšie a najužitočnejšie.

Ak by si mala za ten čas, čo si v Bystrinách, vymenovať tvoje najsilnejšie momenty, ktoré by to boli?

Pre mňa to sú určite stretnutia s ľuďmi. Teraz je ich žiaľ menej, ale naposledy som to zažila tri týždne dozadu, keď sme spolu so Zuzkou Wienk navštívili Rožňavu. Naši Bystriňáci z KKC Kláštor náš hostili na diskusií s inšpiratívnymi ľuďmi z celého Gemera. Bola to veľmi príjemná diskusia a mala aj pokračovanie, keď sme sa presunuli na večeru. Na nej sa pri jednom stole stretli naši diskutujúci: aktívny pán farár z Ochtinej, ktorého sme spoznali vďaka našim Bystriňákom chalanom z Gotickej cesty, Marcel, ktorý na Brdárke rozbehol krásne permakultúrne centrum, Jano Lopúšek, ktorý s ďalšími 10 aktívnymi mladými ľuďmi z Revúcej stavajú toto mesto spoločne na nohy, Milan Šimečka a Monika Kompaníková z Denníka N a potom my dve so Zuzkou. Táto debata priniesla veľa inšpiratívnych nápadov a spojení. Na druhý deň sme sa šli pozrieť aj na Brdárku. Marcel nám poukazoval svoje permakultúrne centrum a vymysleli sme, že nám pre Bystriňákov na jar pripraví kurz. A tak sme išli ďalej. Toto je na tom krásne, že stretávame takýchto ľudí, rozprávame sa s nimi a ak sa dá, pomáhame im.

Základnou myšlienkou Bystrín je spájanie ľudí, komunít, regiónov a podpora vzájomnej pomoci. Čo aktuálne vnímaš ako najväčšiu prekážku plynulejšieho fungovania takýchto prepojení?

Neprekvapivo koronu. Skutočná komunita sa dá budovať na dôvere a osobných stretnutiach. My sme mali na tento rok naplánované parádne spoločné podujatia, na ktorých sa mali stretnúť iniciatívy zo všetkých kútov Slovenska. Plánovali sme robiť aj menšie networkingové eventy v okresných mestách. Kvôli korone sme to nateraz museli prerušiť. V online prostredí prebieha nadväzovanie a udržiavanie vzťahov veľmi ťažko.

Mnoho ľudí dnes vyčerpáva náročné obdobie, v ktorom žijeme. Zabúdame na to, že aj my sami môžeme mnohé zmeniť. Čo môže urobiť aj bežný človek pre to, aby pomohol posunúť našu krajinu k lepšiemu?

Pridať sa napríklad k Bystrinám ako dobrovoľník. Každý vieme niečo, čo môže byť užitočné pre druhého človeka. Stačí sa zaregistrovať na našom webe, prihlásiť sa ktorejkoľvek organizácií a pomôcť jej. Ale veľa urobí, ak skrátka len nebudeme šíriť negatívnu energiu do sveta. Koľko negatívnych vecí z úst denne vypustíme. Koľko sa na sociálnych sieťach rozčuľujeme a hádame. Nesťažujme sa a hľadajme riešenia ako zmeniť, čo nás hnevá, pokiaľ je to v našich možnostiach. Treba začať od seba. Veď ono to vo svete funguje super, koľko do sveta dáš, toľko ti vráti.

Si veľmi pozitívny a usmievavý človek. Čo ti pomáha nestrácať vieru v ľudí, našu krajinu a lepšiu budúcnosť?

Je to práve bublina šikovných a skvelých ľudí, na ktorých mám v živote veľké šťastie. To je moja veľká nabíjačka. Mám obrovské množstvo kamarátov a známych, ktorí robia dobré veci a nenechávajú to na druhých. A každoročne aj moja Atmosféra a všetci ľudia, ktorí nám s tým už roky pomáhajú len tak, zo srdca. Mám úžasný tím, o ktorý sa viem oprieť. Dnes je to aj ďalšia skvelá komunita Bystrín, v ktorej ma dennodenne ľudia z celého Slovenska inšpirujú, že sa to proste dá, keď sa chce. Skúsenosť v SPOLU, kde nechýbalo veľa a mohli sme zmeniť k lepšiemu celú krajinu. Nexteria, ktorej súčasťou som už niekoľko rokov a v ktorej vyrastá nová generácia veľkých šikovníkov. Poznám veľa ľudí, ktorí svet vidia rovnako ako ja a veria v lepšiu budúcnosť. A neboja sa pre to aj niečo urobiť, nech to znie akokoľvek slniečkarsky. Ja ešte stále verím na lepši svet bez fašistov, oligarchov a populistov.

Nielen v práci, ale aj v súkromí si nesmierne aktívna. Čomu všetkému sa venuješ a čo ťa inšpiruje?

Keďže veľa pracujem, potrebujem to vyvažovať aktivitami, pri ktorých sa snažím oddychovať a vypnúť hlavu. Nehovorím, že mi to ide úplne dokonale, s work-life balansom mám ako workoholik stále veľký problém, ale aspoň sa snažím. V prvom rade sú to aktivity, pri ktorých mám flow a viem vypnúť hlavu. Veľa cvičím jógu, aktuálne sa snažím 4x do týždňa. To je pre mňa veľký zázrak na mnohých úrovniach, fyzických, ale hlavne psychických. Ako perfekcionistku ma jóga učí hlavne, že veci nemusia byť vždy dokonalé, že sú dni, kedy až tak nejdú, a to je v poriadku. Okrem toho hrozne rada varím a jem. Jedlo je moja veľká vášeň a som foodie v plnom slova zmysle. Minulú zimu som začala s otužovaním a stal sa z toho môj druhý najväčší objav po jóge. Odkedy otužujem, mám kúpaciu sezónu celý rok. Vždy, keď sa dá, idem do vody, či už ide o jazero, potok alebo vaňu na dvore, pretože studená voda spojená s dýchaním je veľký mág. Spomaľuje, zvedomuje, sprítomňuje. A samozrejme knihy, veľa kníh. Naša nová chalupa kúsok od festivalovej lúky. Ticho, príroda a hory. Dobrá hudba v slúchadlách. A samozrejme kultúra akéhokoľvek druhu. Naživo. Aby som to mohla dokonale precítiť.

Pochádzaš z Hontianskych Nemiec, no žiješ v Bratislave. Ktoré sú tvoje najobľúbenejšie miesta? Kam sa chodíš najesť, alebo si dať kávu či víno?

Och, moja obľúbená téma :-D. Aktuálne som najviac do Bistra Polievočka. Očarilo ma ako milé drobné komunitné miesto, kde okrem dobrého jedla nájdete každý deň pri obede presne rovnakých ľudí. Každý z nich má svoju polievočkovú prezývku a kamošíte sa, lebo spolu obedujete skvelé polievky pri malom stole. Ako vegetariánka obľubujem bistro Balans a Góvindu. Výborné curry majú v Ram‘s bistre, najlepšie vegánske Pho v Bamboo na Námestí SNP, čínu v Jasmíne a palacinky v Pan Cakes (ó pistáciová, slaný karamel a kávová s mascarpone). Káva (filter) v Coffeine za domom a víno (červené) vo Vieche malých vinárov v Tržnici. Pracovať chodím najradšej do Labu. Všetko to mám na skok od domu aj práce. Žijem si vlastne taký mikrosvet medzi pár ulicami v Starom meste, medzi ktorými sa prenáňam na bajku alebo kolobežke.

A ak chceš totálne vypnúť?

Ak mám totálne vypnúť, musí to byť mimo Bratislavy, s vypnutým internetom v telefóne a počítačom, ktorý som nechala doma na stole. To je základ. Potom ten relax ide v podstate kdekoľvek. S mojim priateľom Majom máme taký starý VW karavan. Voláme ho Hugo, na streche má veľký nápis „festival Atmosféra“. Možno ste ho už niekedy zazreli stáť na Dunajskej či svišťať po Slovensku. Keď sa dá, cestujeme a žijeme v ňom, pretože karavanový život je najväčší vypínač hlavy. Poskytuje totálnu slobodu a učí, že v živote toho vlastne veľa nepotrebujeme. Keď potrebujem kompletný reset, zbehneme niekam k moru. Zastaneme niekde pri útese či pláži ďalej od ľudí a pár dní tam pobudneme. Vtedy len veľa čítam, plávam, cvičím jógu a varím. Naposledy sme takto boli na gréckej Lefkáde a to bola jedna veľká nádhera. A okrem toho si teraz užívame našu novú chalupu kúsok od lúky, kde organizujeme festival. Tu máme ticho, tu máme prírodu a tu máme aj rodinu.

Máš vôbec pri tom všetkom čas aj na knihu alebo film, či seriál? Čo ťa za poslednú dobu najviac oslovilo?

Človek si nájde čas na všetko, čomu dá v živote prioritu. A ja potrebujem oddychovať. Seriály veľmi nesledujem, pretože na ne nemám čas a neviem ich vymeniť za iné aktivity. A ak filmy, tak v kine. Doma nemáme televízor, čo je jedna z najlepších vecí, ktoré človek môže urobiť. Máme Netflix, ale pri večerných pokusoch pozrieť si aspoň jednu časť nejakého seriálu väčšinou zaspím do desiatich minút. Prednosť dávam väčšinou knihám, tie si doprajem najmä cez víkendy, ak nie sú veľmi pracovné. A cez dovolenky, kedy ich vždy prečítam niekoľko naraz. Najviac ma bavia psychologické s prvkami filozofie. Cez ne sa hľadám, nachádzam a inšpirujem. Moja najväčšia srdcovka je Irvin D. Yalom, Keď Nietzche plakal a Liečba Schopenhauremom, to sú veľké lakoty. Naposledy som čítala knihy Normálni ľudia, Tri ženy a Môj rok pokoja a odpočinku. Všetky boli dobré. A všetky z Artfora.

Ak by si mala naposledy možnosť odkázať niečo svetu cez nejakú myšlienku, čo by to bolo?

Tak to touto otázkou si ma dostala. Neviem, či u mňa už prišiel čas na nejaké veľké myšlienky. Pre mňa je dôležité, aby každý začal od seba. Potrebujeme viac vyrovnaných a spokojných duší, potom sa to dobro bude konať a šíriť jednoduchšie.