Na návšteve v Sibírke, kde pomáhajú deťom s postihnutím

Pôvodne fungovali ako domov sociálnych služieb pre viacnásobne postihnutých klientov, no niektorí z nich boli v domove tak dlho, že ich rodiny si normálne fungovanie nevedeli predstaviť. Namiesto spoločných aktivít tak čas s klientmi skresali len na návštevy v zariadení.

Preto sa v roku 2017 riaditeľka Sibírky Martina Betinová rozhodla založiť samostatné pracovisko, kde by pracovali s rodinami krok po kroku od úplného začiatku.

„Momentálne fungujeme ako centrum sociálnych služieb, pod ktorým je schovaný domov sociálnych služieb aj centrum včasnej intervencie. V domove sú pôvodní klienti od šiestich rokov a v centre včasnej intervencie deti do siedmych rokov. Navyše sme založili aj občianske združenie, na ktoré sa rodiny môžu obrátiť aj po dovŕšení siedmeho roku syna či dcéry. Mnohokrát majú problémy práve v školskom prostredí a špeciálne pedagogické centrá si s nimi nevedia dať rady,“ vysvetľuje logopedička Ivona Malinovská.

Gro ich práce je terénna služba, počas ktorej prídu priamo do rodín. Rodičia im povedia, čo je u nich najväčší problém a sami si určia na čom chcú pracovať. Spoločne vyskladajú plán: napíšu, čo u nich funguje a čo naopak vôbec a určia si ciele, ku ktorým by sa radi dopracovali.

Spolu s tímom Sibírky vymyslia spôsob, ako sa k nim spoločne dostať. Niekedy je to práca na pár rokov, preto trpezlivosť nesmie chýbať ani na jednej strane.

Spoločnosť si musí zvyknúť na inakosť

Za najväčší problém považuje tím Sibírky to, že akonáhle sa v rodine vyskytne problém, zostane izolovaná. „Je to problém oboch strán - dieťa sa v spoločnosti nevie správať, pretože na to nie je zvyknuté a spoločnosť ho neprijíma, pretože na inakosť nie je pripravená,“ hovorí Katarína Ivančíková, arteterapeutka a sociálna pedagogička.

Vymenúva množstvo príkladov matiek, ktoré sa po narodení dieťaťa úplne prestali socializovať, nikdy s ním nezašli do detského kútika, na plaváreň či do nákupného centra. Mnohokrát to zašlo až tak ďaleko, že prepadli z nedostatku socializácie depresiám.

Sibírka začala tieto rodiny na spoločných stretnutiach spájať. „Vznikli medzi nimi priateľstvá. Zistia, že v tom nie sú sami a začnú sa na veci pozerať z iného uhla. Aj preto sme založili ozetko, aby sa mohli naďalej stretávať. Zapájame celé rodiny, aj bežné decká. Pre nás sú totiž všetky deti rovnaké,“ pokračuje Katarína.

Logopedička Ivona Malinovská prikyvuje a dodáva, že otváranie vzťahov je pri včasnej intervencii veľmi dôležité. „To najhoršie, čo môžu rodičia spraviť, je izolovať dieťa od okolitého sveta. Je bežné, že dieťa s autizmom začne z ničoho nič kričať, no zdupkať nie je riešenie. Treba to okoliu vysvetliť. Rovnako sa netreba hanbiť požiadať starých rodičov či iných členov rodiny, či im nemôžu dieťa postrážiť. Tým pádom si zvykne aj na iných ľudí, môže u nich stráviť týždeň či dva počas letných prázdnin.“

Pri najbežnejších aktivitách sa dieťa naučí najviac

Namiesto terapií a drilovania sa v Sibírke snažia rodičov nasmerovať k tomu, aby s deťmi robili tie najbežnejšie činnosti, ako napríklad upratanie stola po večeri. „Vtedy sa deti musia sústrediť, koordinovať svoje pohyby a zároveň sa socializujú. Uvedomia si, že sú potrebné. Zabudli s nimi chodiť na prechádzky, do lesa, zbierať kamienky a zašpiniť sa v bahne,“ zhodujú sa zamestnankyne centra.

Ivone sa počas profesijnej kariéry pravidelne stáva, že si rodič na internete kadečo naštuduje a zo dňa na deň sa z neho stane najväčší odborník. „Vygúglia si nejakú špeciálnu „snozelen terapiu“ a potom radi poučujú, že pri nej deti zapájajú sluch, zrak aj hmat. No neuvedomujú si, že to všetko sa dá aj v bežnom živote, nemusia kvôli tomu sedieť v ambulancii a skladať obrázky. Ani tablet a počítač nie sú najšťastnejšie riešenia, deti to úplne zahlcuje. Bežne rodičom odporúčam vrátiť sa o krok dozadu: necvičiť stále len rozum ale aj fyzickú aktivitu. Môžu ich prihlásiť na krúžky, nemusia to byť spoločenské tance u Mirky Kosorínovej, je tu kopa alternatív,“ rozpráva klinická logopedička.

Podporovať, nie pomáhať

V Sibírke sa zhodujú sa, že niekedy je práca s rodičmi zložitejšia ako s deťmi. Rodičia majú totiž často pocit, že vedia najlepšie, čo ich deti potrebujú a radi za nich aj odpovedajú a reagujú. Katka, Ivona a Martina sa smejú, že niekedy trvá aj dva roky, kým im rodičia dajú za pravdu, ale vraj lepšie ako nič. Na tabuli majú napísané „Podporovať, nie pomáhať!“ Považujú to, za svoje motto.

„Rodičia čakajú, že prídeme a spasíme ich, no tak to nefunguje. My nastolíme režim, naučíme ich spomaliť, pretože keď sú rodičia kľudnejší, aj dieťa je kľudnejšie. Spolu vyskladáme objednávku, čo by si rodičia predstavovali a potom na tom spoločnými silami pracujeme. Naučili sme sa neposudzovať a nesúdiť. Každá rodina je úplne iná a vyžaduje si rozličné postupy,“ vysvetľuje Katarína Ivančíková.

Práca ich všetky napĺňa a kým budú môcť a vládať, plánujú v nej zotrvať. Kebyže si môžu vytvoriť vlastný plán, hlavným cieľom by bola väčšia spolupráca medzi školstvom, zdravotníctvom a takýmito centrami. „Ak by sme fungovali ako jeden tím, hneď by to inak vyzeralo,“ uzatvára hlava centra včasnej intervencie Martina Betinová a kolegyne jej dávajú za pravdu.