Manželia tlmočili pre ukrajinských Rómov utekajúcich pred vojnou

Začiatkom marca stál na hraničnom prechode Veľké Slemence manželský pár v oranžových vestách. Fúkal silný vietor, takže Gusto mal na hlave čapicu, Júlia čelenku a menovky ich predstavovali ako „dobrovoľníkov“ a „rómskych aktivistov“.

O tom, že na ukrajinsko-slovenskej hranici sa zíde každá ruka, sa dozvedeli na sociálnej sieti. Ozvali sa teda svojmu miestnemu koordinátorovi a ponúkli pomoc.

„Policajti hovorili, že s niektorými Rómami z Ukrajiny sa nevedia dorozumieť. Tak sme prišli a preložili im, čo potrebujú,“ vysvetľuje Gusto. S manželkou sú na nohách od ôsmej rána, no únavu necítia. Skôr si robia starosť o utečencov, ktorých vidia prichádzať.

„Je nám ľúto, že títo ľudia sú vo vojne a nemajú kam ísť,“ hovoria. Napríklad, ostala im spomienka na 24 ročnú mamičku s deťmi, ktorá bola zúfalá z toho, že nemá kam zložiť hlavu.

„My ten pocit nepoznáme, pretože máme domov. Oni teraz ale nevedia, čo majú robiť a kam ísť,“ vraví Júlia. „Najviac nás tu ťahali tie decká,“ dopĺňa ju Gusto. Muži totiž ostávajú na fronte a ženy s deťmi často márne čakajú, že po nich na hranicu niekto príde.

Aj preto manželia prišli a prispeli svojou troškou – tlmočením do Rómčiny, radami, na koho sa utekajúci môžu obrátiť, kde majú hľadať ubytovanie či odvoz.

No ako obaja hovoria, nepomáhajú len Rómom, ale akýmkoľvek prichádzajúcim. „Proste aby sme pomohli všetkým aspoň niečím.“