Košičan si vzal voľno, aby išiel pomáhať na slovensko-ukrajinskú hranicu

„Keďže mám z Ukrajiny veľkú časť rodiny a korene, je to pre mňa osobnejšia záležitosť. A v neposlednom rade, veľmi ma vzali fotky a videá toho, čo sa tam deje.“

Keď Alexander svojmu šéfovi napísal, že potrebuje dovolenku, aby mohol ísť na slovensko-ukrajinskú hranicu, do začiatku jeho pracovnej smeny ostávalo pár minút. „Môj pôvodný úmysel bol priniesť veci a vziať späť niekoho, kto pôjde do Košíc,“ hovorí.

Nakoniec to však nebolo iba na otočku. Hneď prvý deň pomáhal desať hodín a ostal ďalšie, počas ktorých toho veľa nenaspal. „Neplánoval som to, ale nejako to tak vyšlo.“

Alexander sa narodil na Slovensku, no dokým nešiel do školy, žil na Ukrajine. Po starkých má dokonca aj poľské korene. Na hranicu prišiel v začiatkoch ruskej invázie, keď pomoc ľuďom utekajúcim pred vojnou prebiehala v porovnaní s dneškom živelne.

Dobrovoľníci stavali stany, rozdeľovali jedlo, zháňali nedostatkové veci a odvážali prichádzajúcich Ukrajincov, kam bolo treba. „Vtedy som si povedal, že si tú dovolenku predĺžim. Spočiatku som si ju bral len na jeden deň,“ vysvetľuje.

Hraničné prechody postupne dostávali koordinátorov a štruktúru. Aj dobrovoľníkov pribúdalo a nemuseli viac ťahať dvanásťhodinové šichty – už sa striedali po smenách. A Alexander si mohol s dobrým svedomím dovoliť „neminúť“ celú dovolenku.

Počas tých dní videl mnoho rodín a príbehov, jeden v ňom však uviazol viac než ostatné. Dvadsaťročná žena, ktorá bola okolnosťami donútená stať sa „matkou“ svojich mladších súrodencov, pretože rodičia nesmeli opustiť Ukrajinu.

Otec preto, lebo mužov po vyhlásení mobilizácie nepúšťali von, keby bolo treba narukovať. A mama je sama príslušníčkou armády. Alexander si spomína, že deti sa cez hranice dostali stopmi a bola im zima. Auto totiž nemalo veľa benzínu, a tak bolo veľakrát nenaštartované.

Po prekročení hraníc ich išiel zaviezť niekam, kde by mali strechu nad hlavou. „Keď mi nasadli do auta, všetci traja sa hneď rozplakali,“ hovorí. V ich plači spozoroval úsmev aj strach, každú chvíľu ich premohol iný pocit. Tešili sa, že sú na Slovensku, no zároveň sa báli o rodičov.

„Všetky tie prepojené emócie sa uvoľnili pocitom slobody, ktorý zažili, keď prišli sem. Každý z tých príbehov má svoju silnú stránku, ale tento ma zobral asi najviac.“