Školák z Hontianskych Nemiec, ktorý zbiera kroje, aby zachoval miestne kultúrne dedičstvo

„Raz som sa starej mamy spýtal, čo robia ľudia s krojmi, keď ich už nevyužívajú. Povedala, že väčšinou ich vyhodia alebo spália. Zostal som prekvapený - veď koľko času pri tom strávili ľudia, ktorí ich šili. Navyše do toho dali srdce a zrazu to máš vyhodiť.“

Záľubu vo folklóre má Matúš v rodine. Prastarké chodili medzi ľudí vždy len v kroji. Staré mamy ho naučili najviac. Obe totiž vedia, ktorý kroj je z ktorej dediny, čo sa kedy nosilo, z akých materiálov a pre akú príležitosť to bolo.

Keď bola jeho mama mladšia, chodila niesť v kroji Pannu Máriu do kostola. Otec bol zase súčasťou folklórneho súboru, kde ho Matúš sprevádzal na skúškach aj vystúpeniach po celom Slovensku.

„So zbieraním som začal presne pred rokom, keď mala moja sestra svadbu. Zháňali sme kroj na čepčenie nevesty po polnoci. Mamina chcela, aby kroj pripravili inde, no so starou mamou sme si vybojovali, že sa o to postaráme sami. Na chate máme staré krabice plné ‚súčiastok‘ od krojov. Starká mi vtedy nakázala, ktoré z nich mám doniesť, no ja som priniesol všetky, aby som sa jej mohol povypytovať, čo je čo. Tak ma to zaujalo, že som ich začal zbierať, nieže ich niekto vyhodí.“

Stará mama mu vysvetlila, ako sa kroje perú, škrobia, žehlia a skladajú. Vo veciach z chaty našiel všetko potrebné na svoj prvý pokus - vyskladanie detského kroja. A tak ho celý pripravil. Keď to uvidela Matúšova mama, nechcela ani za svet veriť, že to spravil sám. Uverila, až keď jej to potvrdila stará mama.

Tak sa mu teda dostalo cti – nachystať kroj pre sestru na svadbu. Jeho rôzne časti bol prať piestom na studničke. Na fiertuchách – zásterách však zostali nejaké fľaky. Tie sa rozhodol vyčistiť Savom.

Mama ho našla o desiatej večer, ako máča vatové tyčinky do Sava a opatrne čistí fľaky tak, aby z farebných kvietkov na zástere nezišla farba. Kroj nachystal a od starej mamy sa naučil aj techniku čepčenia - tak parádne, že sestru na svadbe čepčil sám.

O týždeň na to u nich klopal ocov bratranec s otázkou, či by si zobral na starosť čepčenie nevesty aj na ich svadbe.

„Vravia mi, že ma to ku krojom ťahalo od mala. Prastarká, ktorá ich vyšívala, spravila pre svoje štyri vnúčatá bábiky v krojoch. Ja som ich všetky porozbíjal, no tie malé ‚súčiastky‘ krojov som si hrdo poukladal do poličiek, aby som ich mohol obdivovať. Momentálne sa zaoberám najmä nemčianskym a sebechlebským krojom. K poznatkom o nich som prišiel, keď som sa rozprával s rodinou alebo inými ľuďmi, ktorí sa mi rozhodli kroje podarovať.“

Matúš si našetril dvesto eur, za ktoré si chcel kúpiť nemčiansky kroj pre dospelého muža. Na internete našiel pani z vedľajšej dediny, ktorá predávala kroje. Pýtala si však dvestopäťdesiat eur. Zjednávali, až kým mu pani neponúkla, že za päťsto eur mu dá všetko, čo má.

Toľko prosíkal celú rodinu, nech mu zvyšné peniaze doplatia, až kým sa mama so sestrou nezľutovali. Celý šťastný všetko kúpil. „Aj keď mi mamina dá dve eurá do bufet, nech si kúpim desiatu, vždy si ich odložím. Mrzí ma, že ešte nemôžem brigádovať. To by som im rýchlejšie vrátil peniaze aj si našetril na ďalšiu kúpu,“ hovorí Matúš.

Naučil sa aj šiť. Ušil už rubáč – košeľu, ktorá sa dáva pod kroj, aj kroj pre bábiku, ktorú ma vystavenú v izbe. Najnovšie sa chce naučiť tkať na krosnách, ktoré našiel na povale.

Vo svojej zbierke má presne 242 krojových ‚súčiastok‘ – dámske, pánske aj detské. V budúcnosti by z nich rád spravil výstavu, ak nájde vhodné priestory.

„Od septembra nastupujem do deviateho ročníka základnej školy a potom by som rád pokračoval na veterine v Nitre, pretože okrem krojov sú mojou najväčšou vášňou zvieratká. Zbieraniu sa však plánujem venovať aj naďalej,“ uzatvára štrnásťročný Matúš.