Klaun, ktorý hráva divadlo pre utečencov: Človek potrebuje najmä záujem a starostlivosť, tie sa nedajú kúpiť

V roku 2014 ste v Liptovskom Mikuláši otvorili kultúrne centrum (KC) Diera do sveta. Ako hodnotíte vaše pôsobenie po ôsmych rokoch? Podarilo sa vám vytvoriť zázemie pre alternatívnu kultúru?

Podarilo sa toho ešte viac. Začínali sme v období, keď nebolo bežné aby sa skupina mladých ľudí rozhodla zveľadiť opustený priestor a naplniť ho duševným kapitálom. Za ten čas sa podarilo vytvoriť niečo mimoriadne hodnotné - ľudské zázemie.

Myslím si, že sme skvalitnili život v regióne alebo teda na periférií. Hovorím to bez akéhokoľvek preháňania. A to, čo sa podarilo nám, sa podarilo mnohým nadšeným a zanieteným ľuďom po celom Slovensku. Vytvorili sme niečo čo možno nazvať podhubím premýšľania a politickej slobody.

Diera do sveta je od októbra jednou z piatich iniciatív zapojených do projektu „Aktívna komunita“. Bystriny ho vymysleli v spolupráci s Nadáciou Orange, aby podporili kultúrno-kreatívne centrá, ktoré oživujú regióny. Čo vám projekt zatiaľ priniesol?

Naše kultúrne centrum sme vybudovali bez akéhokoľvek školenia, bez znalosti pojmov ako „fundraising“ alebo finančný manažment. Viedlo nás k tomu nadšenie, pocit zmysluplnosti a intuícia.

Čo prinesie stretnutie s Bystrinami sa ukáže časom, ale ak by sme na začiatku nášho fungovania vedeli to, čo sa teraz učíme, vyhli by sme sa mnohým chybám. Projekt „Aktívna komunita“ má však veľký potenciál. Najmä pre začínajúce KC a ľudí na štarte. Naša pozícia je iná – my potrebujeme udržateľnosť.

Mnohé etablované KC, ktoré sú na scéne povedzme 10 a viac rokov, tiež prechádzajú istou premenou. Spoločnosť sa mení a lídri tiež. Takže toto je veľká výzva nielen pre Bystriny, ale pre všetky sektory, ktoré majú spoločné jedno - človeka.

Na Slovensku máme mnoho aktívnych ľudí, ktorí chcú oživiť a skultúrniť svoje regióny. Čo by ste im poradili, ak chcú dosiahnuť taký regionálny až medzinárodný presah, aký máte vy?

Od začiatku sme mali jasne formulovanú víziu.

A tou je?

Okrem dôležitosti dramaturgie sme si uvedomili, že aj keď nemáme peniaze, stále máme svoje vzdelanie, kontakty, susedov a talent. Našim talentom bolo vyhľadávanie ľudí vytvárajúcich a formujúcich hodnoty. Nebáli sme sa oslovovať profesionálov. Úlohou kultúrnych centier je prinášať kvalitu.

Človek túži patriť do spoločenstva a my sme si začali vytvárať také spoločenstvo, do ktorého by patriť chcel - spoločenstvo inšpiratívnych, vzdelaných a úprimných ľudí.

Dôležité je tiež nebyť uzavretou elitou. To sa podarí iba snahou porozumieť svojmu okoliu.

Okrem vášho pôsobenia v Diere do sveta, ste režisér, herec a zdravotný klaun pre neziskovú organizáciu Červený nos - Clowndoctors. Práve ako klaun sporadicky hrávate divadelné predstavenia pre deti. V čom sú výnimočné?

Vďaka misií Clowndoctors ktorá si kladie za cieľ vzdelávať svojich klaunov v oblasti umenia, som absolvoval radu školení. Učil som sa od etablovaných svetových klaunov, ktorí pôsobia v Hollywoode, na Broadway či v Cirque du Soleil.

Môj klaun - John Clown - je v tomto zmysle teda niečo iné ako tí klauni, na ktorých sme u nás na Slovensku zvyknutí. Neprinášam „divadielko” a nenacvičujem rozprávky.

Skutočný klaun existuje iba v autentickom stretnutí s divákmi. Dá sa to vystihnúť asi takto: O čom bolo to predstavenie? Vlastne o ničom, ale bola to skvelá sranda.

Takéto predstavenie hrávate aj pre deti a ich rodiny v utečeneckých táboroch. Odkiaľ prišla táto myšlienka?

Zatelefonoval mi - vtedy ešte mne neznámy - pán Cvik a opýtal sa, či by som s ním nešiel zahrať nejaké predstavenie do utečeneckých táborov. Povedal som, že niečo by som zahrať vedel. Po našej prvej osemhodinovej ceste autom do Bihaća sa z nás stali skvelí priatelia.

Aké boli vaše dojmy po úplne prvom predstavení?

Všetko na mňa doľahlo, až keď som sa vrátil domov. Je ťažké zhovárať sa s rodičmi a deťmi, ktoré niekoľko mesiacov i rokov zo svojho domova utekajú. A ešte ťažšie je hovoriť o tom doma na Slovensku.

Jedna vec sa však pre mňa stala osudnou, vlastne jedna osoba. A to Peter Cvik - ten neznámy pán z malej dediny, ktorý má zobral so sebou.

V živote stretnete len veľmi málo ľudí, ktorí vás môžu tak výrazne formovať v pohľade na svoj vlastný život. Jeho humanitárna pomoc je tak veľkorysá, a zároveň tak skromná a bežná, že som sám smutný, ako ma to dokázalo prekvapiť. Prekvapujú a vzrušujú nás totiž iba škandály – kde a ako sa niečo ukradlo.

Peter je pre mňa inšpiratívny človek, ktorý dokazuje, že nepotrebujete veľa na to, aby ste robili veľké a pozitívne veci.

Čo ste sa od neho počas vašich spoločných ciest naučili?

Po predstaveniach a pri rozhovoroch s utečencami som si všimol, že Peter sa nikdy nepýta na príbeh toho či onoho utečenca. Vždy sa rozpráva s človekom. Raz mi povedal: Je to jeho vec, čo zažil a možno o tom nechce hovoriť.

Dvanásťročný chlapec vám hneď začne rozprávať o tom, čo zažil, ako mu zomrel na ceste do tábora otec, ako bombardovali jeho mesto a ako sa tu ocitol. No niekto sa o tom porozprávať nechce. Je to iba ich príbeh a s ním vstupujú do Európy. Ako vravím ja, Peter aj jeho priatelia – nie sme zberateľmi tragických príbehov ale roznášači humanity.

Koľko predstavení ste už v utečeneckých táboroch odohrali?

Absolvoval som tri cesty do Bosny a Hercegoviny a zahral som štyri predstavenia v utečeneckých táboroch určených pre rodiny s deťmi.

V táboroch bývalo okolo dvesto ľudí. Mojimi divákmi boli deti a ich rodičia zo Sýrie, Afganistanu, Iránu, Iraku, Pakistanu a mnohých iných miest. Mnohí títo rodičia sú mimoriadne vzdelaní, možno vzdelanejší než moji priatelia na Liptove. Fascinujúce však je, ako si vážia práve humanitu a ľudskosť.

Je niečo, čo vás v táboroch prekvapilo?

Keď sa prejdete po meste Bihać stretnete veľa utečencov, ale nikto od vás nič nechce. Bolo mi to až podozrivé. Po skúsenostiach z autobusovej stanice v Bratislave som čakal, že niekto bude chcieť aspoň cigaretu. Bohužiaľ, nikto odo mňa nič nechcel.

Aký najsilnejší zážitok ste si zo Sarajeva odniesli?

Môj silný zážitok je z ľudí - z Bosniakov. Až v Sarajeve som si uvedomil, že títo ľudia vedia, čo je to prísť o domov, čo je to vojna a čo znamená stratiť všetko.

Len o tisíc kilometrov ďalej - u nás na Slovensku málo kto vie, čo sa dialo v bývalej Juhoslávii. Koľko nevinných ľudí, najmä mužov a chlapcov, prišlo o život a ako sa im celá Európa otočila chrbtom. Možno som aj pochopil tú lásku, ktorú Peter cíti práve k tejto krajine poznačenej vojnou a preto sa tam vždy rád(i) vracia(m)e)).

V Sarajeve som hral predstavenia pre iný kultúrny kontext, ale fascinovala ma ich otvorenosť novým výzvam. Vďačnosť, ktorú som pociťoval, nebola vďačnosťou za materiálne veci, ktoré sme priniesli, ale za záujem. Pretože to, čo človek skutočne potrebuje je záujem a starostlivosť.

Starostlivosť a prejavený záujem o človeka možno len krátkym pohľadom do očí - je práve tou vecou, ktorá sa nikdy nebude dať kúpiť.

Aké máte plány do budúcna? Či už samostatne alebo s pánom Cvikom.

Už dnes viem, že naše cesty do Bosny a Hercegoviny nekončia. Som veľmi rád, že moju poslednú cestu podporil Fond na podporu umenia ako umeleckú mobilitu. Veľmi si to vážim a som hrdý na to, že budúci Európania mohli zažiť umenie zo Slovenska.

Peter je nezastaviteľný a jeho chuť navštevovať utečenecké tábory je stále rovnaká. Mojou osobnou výzvou však je navštíviť aj utečenecké tábory, v ktorých sú najmä dospelí. S ľuďmi, ktorí sú lídrami utečeneckých táborov, sme si za krátky čas vybudovali veľmi priateľské vzťahy. Je dôležité, aby pociťovali, že majú silnú podporu aj od ľudí zo Slovenska.