Lucia Jakubíková: Dobré skutky majú skvelú vlastnosť, že sa šíria a násobia

Ako sama hovoríš, teší Ťa prepájanie ľudí, svetov a ideí. Priviedol Ťa na túto cestu nejaký konkrétny impulz či moment?

Myslím, že to mám v sebe – mám rada ľudí. Bola som zvedavé dieťa, hoci skôr introvertnejšie, rada som najmä počúvala a sledovala, čo sa okolo deje. A milovala som príbehy - najmä tie so šťastným koncom. V dospelosti sa toto rozprávkové nadšenie pretavilo do mojej práce a rozvinulo najmä v Hodine deťom, kde som mala možnosť pôsobiť viac ako 8 rokov.

Čo Ťa za tento čas na tomto projekte najviac bavilo?

Medzi top zážitky patrilo práve stretávanie s podporenými organizáciami. Je úžasné, čo všetko sa deje (nielen) na Slovensku, ako si ľudia pomáhajú, koľko dobrých vecí tu funguje. Sú to často aj ťažké témy, v ktorých však vždy bola cítiť aj nádej a odhodlanie. Tieto aktivity neplnia vo veľkom stránky novín, ale pre tých, ktorých sa týkajú, znamenajú nesmierne veľa. V našich aktivitách sa stretávali svety darcov, mimovládnych organizácií, umelcov, firiem, dobrovoľníkov.. Pre mňa je to fascinujúca rôznorodosť, ktorá obohacuje všetky strany.

Svoje skúsenosti a energiu teraz budeš využívať pri práci v našom tíme ako komunitná manažérka. Aké máš od tejto pozície očakávania?

Očakávam, že budem v kontakte s ľuďmi a iniciatívami, že ich budem veľa počúvať a budem sa snažiť vytvárať pre nich podporujúce bezpečné zázemie. Mojou úlohou bude vnímať a reagovať na potreby iniciatív a dobrovoľníkov – tak, aby sa ako Bystriňáčky a Bystriňáci cítili príjemne a aby táto naša spoločná komunita plnila svoj účel.

Akoby si túto komunitu definovala?

Platforma, ktorá prepája, je živá a prispôsobivá. Každý, kto sa rozhodne meniť niečo vo svojom okolí, potrebuje niečo iné – načerpať inšpiráciu, poradiť sa s niekým, kto riešil podobnú situáciu, povzbudiť a ubezpečiť, že to má zmysel, získať externú pomoc, ... Snažíme sa vytvárať priestor, kde toto všetko môže získať. Prepájame dobrovoľníkov s iniciatívami, organizujeme vzdelávanie a inšpiratívne podujatia, zabezpečujeme priestor na zdieľanie skúseností a vzájomné stretnutia aktívnych ľudí z celého Slovenska.

V praxi si to ako predstavuješ?

Aktuálne mnoho vecí zmenila pandémia, existenčné problémy mnohých ľudí a rodín, ako aj nemožnosť osobného stretávania. Osobné rozhovory a dôvera sú neoceniteľným základom budovania komunity a fungovania prepojení. Našťastie máme prístup k internetu. Dá sa ťažiť aj z online stretnutí a workshopov, ktoré môžu byť zároveň ľahšie dostupné a šetriace čas. Myslím, že aj v budúcnosti budeme kombinovať nenahraditeľné osobné stretnutia a online podporu.

Čo ďalšie vnímaš ako najväčšiu prekážku plynulejšieho fungovania takýchto prepojení mimo pandémie?

Ako prekážku vnímam istú mieru nedôvery v to, že má zmysel robiť veci, ktorým veríme a že reálne môžeme niečo zmeniť. Často bývajú takíto ľudia alebo malé skupinky osamotení vo svojej snahe, čo je extrémne vyčerpávajúce a náročné. Aj preto je veľmi pozitívne, že v Bystrinách môžu nájsť ďalších, ktorí sa pokúsili meniť svoje okolie a môžu sa vzájomne povzbudiť. Do tretice je to aj polarizácia spoločnosti, veľká názorová vyhranenosť bez ochoty diskutovať, strach z neznámeho...

Mnoho ľudí dnes vyčerpáva náročné obdobie, v ktorom žijeme. Zabúdame na to, že aj my sami môžeme mnohé zmeniť. Čo si Ty v živote urobila pre to, aby si pomohla posunúť našu krajinu k lepšiemu?

Toto je celkom silná otázka. Snažím sa žiť podľa hodnôt, ktorým verím. Hovorím si, že ak by sme boli všetci nastavení empaticky, rešpektujúco, férovo, tak by to celé fungovalo lepšie. A tak sa snažím tento svoj „základ“ aj dodržiavať. Niekto si možno nevie predstaviť, čo by mohol/mohla spraviť pre krajinu. No stačí ak niečo urobíme pre svoje blízke okolie. Dobré skutky majú tú skvelú vlastnosť, že sa šíria a násobia. Aj malé pozitívne ostrovčeky, kde sú ľudia k sebe ústretoví, zveľadujú prostredie a zaujímajú sa o druhých, znamenajú mnoho. A čo robím konkrétne ja? Od 16 rokov aktívne dobrovoľníčim. Odkedy zarábam, podporujem viacero organizácií tretieho sektora cez pravidelnú mesačnú pomoc aj situačné dary. Možností, ako aktívne meniť krajinu k lepšiemu je mnoho a každý si môže nájsť to, čo mu/jej vyhovuje. Pre mňa je to najmä cesta podpory tretieho sektora.

Silnou témou dneška je aj silnejúca polarizácia spoločnosti. Dostala si sa aj Ty osobne s niekým do ostrejšieho názorového konfliktu?

Až na malé výnimky sa nezapájam do Facebookových diskusií (klobúk dole pred tými, čo to neúnavne a slušne robia). Na ostrý názorový konflikt, ktorého by som bola priamou účastníčkou, si nespomínam. Žiaľ, pravdou je, že „anonymita“ a mechanizmy online prostredia pomáhajú živiť polarizáciu aj “hate speech“. To je odvrátená strana technológie, ktorá zároveň dokáže spájať ľudí, podporovať rozvoj ale aj rozdeľovať.

Kde vidíš riešenie?

Názorových konfliktov máme dosť. Toho, čoho je podľa mňa nedostatok, sú názorové diskusie. Málo sa ukazuje, že sa o veciach dá rozprávať, že je možné vážiť si ľudí s iným názorom (nemusí byť ani opačný, odtieňov šedej je dosť). Názor môžeme formovať a meniť skúsenosťou alebo rozhovormi. Mali by sme sa viac snažiť pochopiť dôvody iných postojov a reagovať aj na ne. Zvyčajne je počuť najviac vyhranených názorových oponentov, ktorí na dôvažok zahrnú druhú stranu generalizovanými urážkami. Každý liberál „stratil hodnoty“, každý konzervatívec „je stredoveký tmár“. Nič medzi neexistuje, akceptujeme len tých „našich“ a opakujeme „naše“ heslá dokola. „Tichá“ kultivovaná diskusia v médiách ani na sociálnych sieťach nevyvolá toľko záujmu. Vo verejnom priestore však práve tento typ diskusie chýba, vyostrujú sa rozdiely a skresľuje sa obraz našej spoločnosti.

Si veľmi pozitívny a usmievavý človek. Čo ti pomáha nestrácať vieru v ľudí a lepšiu budúcnosť?

Sama neviem. Je to moja súčasť a pevné presvedčenie, že ľudia sú apriori dobrí. Možno sú v tom opäť tie rozprávky, kde dobro víťazí nad zlom. Ale myslím, že príkladov máme dosť aj v reálnom živote – drobné i veľké prejavy spolupatričnosti a podpory. Určite v tom zohráva rolu aj prostredie, v ktorom sa pohybujem, moja rodina a priatelia, ako aj úzky kontakt s tretím sektorom (vrátane angažovaných firiem, inštitúcií a jednotlivcov). To je naozaj instatná dávka viery v lepšiu budúcnosť.

Čomu sa venuješ v súkromí?

Dlhé roky boli mojou neoddeliteľnou súčasťou moji milovaní psíci, cairnteriéri Bessy a Adamko. Teraz chodím venčiť mamkinho Hanniho. Veľmi rada cestujem – mám rada hrady a mestá. Nepotrebujem turistické atrakcie, radšej sa túlam ulicami a v malej kaviarničke si dám cappuccino. Vážim si čas s rodinou a priateľmi. A skautujem. Začala som, keď som mala 16 rokov a stále ma to teší.

Toto “výchovné hnutie mládeže“ je častokrát vnímané ako niečo z čias minulých. Mnohí z nás poznajú skauting veľmi okrajovo. Ja sa priznám, že si napríklad vždy vybavím zelenú uniformu (alebo hnedú?), odznaky a americké filmy s deťmi predávajúcimi sušienky....

To, že my na Slovensku nepredávame sušienky, beriem ako smolu... :-D Nie, žartujem. Veľa z takýchto matných poznatkov o skautingu vychádza z reality. Naozaj máme skautskú rovnošatu, pričom každá krajina má svoje vlastné farebné verzie košiel i šatiek. V súčasnosti je na celom svete viac ako 54 miliónov skautiek a skautov a je len 6 krajín, v ktorých nepôsobíme. Záujem je aj na Slovensku. Za posledné roky vidíme pravidelný každoročný nárast. Skauting je založený na pravidelnej činnosti malých družín – rovesníckych skupín. Deťom a mladým ľudom sa venujú skautskí dobrovoľníci, ktorí prešli interným vzdelávaním.

Čo to dnes v praxi znamená byť skautom?

Vedieť, že máte na celom svete zázemie. Naozaj funguje akési kúzlo, že keď stretnete iného skauta či skautku, ste si bližší, lebo máte niečo silné, čo vás spája. Byť skautom/skautkou znamená mať milión zážitkov a super kamarátov. Mať možnosť byť v prostredí, ktoré vás podporuje a kde sa môžete učiť rozvíjať svoje zručnosti a skúšať všetko možné. Aké je to byť súčasťou partie, aké je to spať v lete v tee-pee, aké je to prekonať sám seba a zvládnuť niektorú z programových tematických odboriek a výziev... Znamená to však aj to, snažiť sa žiť podľa skautského zákona a denne vykonať aspoň jeden dobrý skutok.

Akú pozíciu v slovenskom skautingu zastávaš?

Za tie roky som si prešla všetkými možnými úlohami a pozíciami. Začínala som varením na tábore, neskôr som tábory organizovala a pripravovala program, viedla som skvelú družinu včielok s názvom Zlaté retrievre. Potom som prešla na činnosť na národnej úrovni v rámci tímov poskytujúcim vzdelávanie našim členom (práca s deťmi, pedagogika, komunikácia, vedenie tímu, fundraising, myšlienkové základy skautingu, ...). Táto činnosť ma baví už viac ako 10 rokov. V roku 2015 sme s tímom Baobab založili Sympózium – skautskú konferenciu, ktorá prepája skauting s aktuálnymi spoločenskými témami. Aktuálne pomáham nastavovať pre Slovenský skauting fundraisingovú stratégiu a našla som si nový projekt, z ktorého sa teším.

Ak práve nie si v prírode, ktoré sú tvoje najobľúbenejšie miesta? Kam sa chodíš najesť, alebo si dať kávu či víno?

Občas hovorím, že som si v prírode odkrútila toľko času, že už nemusím a stáva sa zo mňa urban skautka. :D Pochádzam a žijem v Bratislave, kde si rada zájdem na kávu do WCAFE, Schöndorf bio cafe, do Gaudího alebo Horárne v Horskom parku. A potom neodolám portugalskému dezertu Pastel de nata v Beija Flor a banana bread vo Five Points.

A ak chceš totálne vypnúť? Kniha či film?

Uf, to je dilema! Kníh nikdy nemám dosť a čítam veľmi často – takmer každý deň pri raňajkách. Moja obľúbená oddychovka sú knihy od Agathy Christie a fantasy. Poslednými knihami bol Ostrov od Aldousa Huxleyho a Dlhá cesta domov od kanadskej autorky Louise Penny. Jej detektívne romány som si úplne zamilovala – zameriava sa skôr na charakter postáv a príbeh rozvíja do hĺbky cez ich motivácie, rozoberá hodnoty a dilemy každodenného života. No a tak, ako rána patria knihám, večery sú potom skôr seriálové, filmové – a najmä divadelné.

Daj nejaké tipy...

Najčastejšie kombinujem rôzne alternatívne inscenácie a činoherné drámy, ktoré dopĺňam muzikálmi. Môj zoznam divadelných tipov by bol nekonečný, spomeniem napríklad Deja vu (Ticho a spol.), Nevďačná cudzinka (Per ART), Pliagy a hnusoby (Túlavé divadlo), Majster a Margaréta (Teátro Tatro), Môj boj (Divadlo DPOH), A je tu zas (Mestské divadlo Žilina), Elity (SND). A čokoľvek od českého Dejvického divadla. A ak chcem úplne vypnúť, tak hrám hry na tablete, pozerám videá na YouTube, alebo sa prechádzam po meste s hudbou v slúchadlách.

Na záver by ma zaujímalo, ako si prežila prvý mesiac na pozícii komunitnej manažérky, čo ťa v Bystrinách prekvapilo, ako sa cítiš a na čo sa najviac tešíš...

Prekvapilo ma, ako veľmi „doma“ sa tu cítim. To je obrovská zásluha Bystriňáckeho tímu, ktorý je veľmi ústretový a jednoducho skvelý. Najviac sa stále teším na priamu prácu v teréne s iniciatívami.