Príbehy

Marianna Potanovičová: Nadchla ma možnosť meniť svet okolo seba

„Problémom ľudí je nevedomosť a nezisku zasa to, že nevie jednoducho a polopate odkomunikovať to, čo robí,“ hovorí stálica nášho bystriňáckeho tímu Mary. Čo ju priviedlo do tretieho sektora a kde berie motiváciu zotrvať v ňom?

Marianna Potanovičová
Foto: Jana Gombošová
Jana Gombošová
Jana Gombošová
29. októbra 2021

S Bystrinami to „ťaháš“ už takmer dva roky, no neziskový sektor ti bol blízky dávno predtým. Aká bola tvoja cesta do týchto vôd?

Celé to začalo na vysokej škole. Našla som si prax v Platforme mimovládnych rozvojových organizácií, kde som mala za úlohu zozbierať názory členov na pripravovaný etický kódex. Počas rozhovorov ma veľmi bavilo vidieť, akí sú nadšení pre to, čo robia. Inšpirovali ma robiť v živote niečo, čo má spätnú väzbu.

Až tak to na teba zapôsobilo?

Nadchla ma možnosť meniť svet okolo seba k lepšiemu a vidieť dopad. Od vysokej školy som teda iné vody ani neokúsila. Začiatky s tretím sektorom zvyknem prirovnávať k snehovej guli valiacej sa z kopca – ak sa z neho raz pustíš, spoznáš ďalších a ďalších skvelých ľudí, máš možnosť osobnostne rásť a pomáhať svojmu okoliu.

Vždy si v sebe mala potrebu pomáhať?

Vôbec nie. Počas strednej a aj časti výšky som vôbec nebola ten typ, ktorý sa zapájal do všetkého možného. Proste som si žila svoj komfortný puberťácky život s klapkami na očiach. Impulz, ktorý mi otvoril obzory a nasmeroval ma na smer neziskového sektora, bola mládežnícka výmena v rámci programu Mládež v akcii (dnešný Erasmus+) v Gruzínsku. Tam som prvýkrát okúsila, čo je neformálne vzdelávanie a zistila som, že to nemusí byť len prednášková nuda.

V čom je to iné?

Je to zábavnejšia a príjemnejšia forma učenia sa, ako sme na to zvyknutí v škole, lebo je plná interakcií a zapája učiaceho sa do procesu. Táto skúsenosť mi pomohla vyjsť z môjho introvertného sveta a čiastočne zo mňa opadol stres z prezentovania na verejnosti. Inak, Gruzínsko ako krajina ma úplne dostalo.

Žiješ a pracuješ v Bardejove. Akým aktivitám si sa vo svojom rodnom meste venovala a do akých aktivít si sa zapojila?

Pomaly do všetkých (smiech). Bardejov nie je veľké mesto, no je bohaté na aktívnych ľudí, ktorí sú odhodlaní meniť veci k lepšiemu. Za veľa vďačím Komunitnej nadácii, kde som začínala po návrate z vysokej školy ako dobrovoľníčka. „Komunitka“, ako ju tu všetci voláme, je pre mnohých ľudí odrazovým mostíkom – miestom, kde kvasia tie správne nápady na zmeny. Po návrate z vysokej školy mi v mojom rodnom meste chýbalo kultúrne vyžitie, preto som sa pridala k ozetkám, ktoré organizovali kultúrne podujatia rôzneho druhu.

Čo je tvoj parketa?

Intuitívne mi okrem písania projektov prischla správa sociálnych sietí a dramaturgia literárnych či cestovateľských večerov a výstav. Popri podujatiach sme s kolegovcami pracovali na zriadení stáleho kultúrneho stánku v historickej hrubej Bašte. Čiže, ak si predstavíte človeka angažovaného v kultúre na Slovensku, je to ten, čo na podujatie nosí stoličky hore-dole cez poschodia, vo voľnom čase natiera omietky, ale aj sprevádza mestom víťazov medzinárodnej výstavy plagátu z Mexika. Slovo „nuda“ som tak prirodzene vyškrtla zo slovníka.

Jana Gombošová
Foto: Jana Gombošová
Jana Gombošová
Foto: Jana Gombošová

Svoje skúsenosti využívaš aj pri práci v našom tíme ako manažérka sociálnych sietí a strategička komunikácie. Ako hodnotíš posun vnímania neziskového sektora ľuďmi „zvonku“?

Teraz skôr negatívne ako pozitívne. Samozrejme, je za tým pandémia, nedôvera v nové prostredie a „nový normál“, ktorý nastal. To spôsobilo ešte väčšie „otváranie nožníc“ a čierno-biele delenie ľudí. Svet je však nádherné farebný a dôležitejšie je nesústreďovať sa na to, čo nás rozdeľuje, ale na to, čo spája.

Jedným zo základných problémov vzťahu verejnosti k tretiemu sektoru je nedostatok informácií a „mýty“, ktoré o nezisku kolujú.

Presne si to vystihla. Problémom ľudí je nevedomosť a nezisku zasa to, že nevieme jednoducho a polopate odkomunikovať to, čo robíme. Občianska spoločnosť a angažovanie sa nemá na Slovensku dlhý korienok, preto aj ja mám problém vysvetliť druhým, čo vlastne robím. Ľudia si to vôbec nevedia predstaviť, a práve to nepoznané v nás vytvára nedôveru. Tobôž, keď človek robí niečo zadarmo a dobrovoľníči. No aj to vie byť mnohokrát oportunistické.

Napríklad?

Napríklad, ku kultúrnym ozetkám som sa v Bardejove pridala preto, lebo samej mi tu chýbalo kultúrne vyžitie. Rozhodla som sa radšej pre to niečo spraviť. Priložiť ruku k dielu a vytvoriť si to svojpomocne. Zmeniť pohľad ľudí by podľa mňa pomohlo hlbšie poznanie práce neziskového sektora, ideálne ich samotným zapojením alebo aspoň dobrou komunikáciou navonok.

Základnou myšlienkou Bystrín je spájanie ľudí, komunít, regiónov a podpora vzájomnej pomoci. Čo vnímaš ako najväčšiu prekážku takéhoto fungovania?

Prázdne reči. Už dlhodobo pozorujem, že ľudia v nezisku sa navonok prezentujú, že sa chcú spájať a sieťovať. Ale keď príde na lámanie chleba, každý si hrabe na vlastnom piesočku. Chýbajú nám spoločné dlhodobé vízie v rámci rovnakých tém, ktorým sa venujeme. A posun od slov k činom. Myslím, že mnoho neziskoviek si neuvedomuje synergický efekt, ktorý môžeme mať spoločne. Ak chcem byť súčasťou siete, mal by som byť aj ja sám aktívny, nielen čakať, že ma ktosi „zaktivizuje“.

Okrem toho, že sa staráš o sociálne siete a stratégiu, píšeš príbehy v našom redakčnom bystriňáckom tíme. Ako vyhľadávaš respondentov a ktorí sa ti dostali „pod kožu“?

Veľa si všímam a snažím sa „chodiť s otvorenými očami“. Tipy získavam z článkov na webe, od priateľov či z Facebooku. Najviac sa mi dostal pod kožu príbeh Ingrid Horváthovej, ktorá pomáha ako špeciálny terapeut – dobrovoľník opusteným novorodencom v breznianskej nemocnici. Terapiou dotykom dodáva babätkám pocit, že tu nie sú samé a že sú aj napriek nepriaznivému osudu milované. K tomuto príbehu som sa tiež dostala len náhodou - informáciu o programe „Dominika pre Kukulíka“ občianskeho združenia Návrat zdieľala kamarátka na Facebooku.

Jana Gombošová
Foto: Jana Gombošová
Jana Gombošová
Foto: Jana Gombošová
Jana Gombošová
Foto: Jana Gombošová

Väčšinu času tráviš za počítačom a hoci to je často nad rámec tvojej agendy, si vždy v obraze. Neustále pátraš po aktuálnych informáciách a inováciách. Čo sú tvoje obľúbené zdroje a ako vidíš nezisk u nás v porovnaní so zahraničím?

Fúha, ťažká otázka. Neviem to úplne porovnať, no myslím si, že v zahraničí je nezisk vnímaný s väčšou dôverou. Je to spojené s tým, že ľudia sa viac zapájajú. Sú zvyknutí dobrovoľníčiť a vnímajú to ako prínos pre spoločnosť. Mojím obľúbeným zdrojom informácií sú ľudia samotní – vedia ma inšpirovať a motivovať alebo aj poučiť v tom, čo nerobiť a čomu sa vyhnúť.

Akým spôsobom pracuješ?

Najradšej mám soboty doobeda, kedy mám pohodový čas na inšpiráciu a učenie sa nových vecí. Baví ma sledovať nové trendy, preto som strategicky členkou v rôznych skupinách na Facebooku – napríklad komunity na marketing obsahu. Počúvam rôzne marketingové podcasty (napr. Marketing k obedu, Marketing v praxi, Marketing bez obalu), webináre a ak niečo neviem, tak gúglim, ako na to. Napríklad, naposledy ma veľmi bavil vzdelávací newsletter od Strossle. Je to presne ten stráviteľný typ newslettra, ktorý si človek otvorí a prečíta.

Vieš aj vypnúť, nepracovať a neriešiť sociálne siete?

Je to vec, na ktorej pracujem dlhodobo. Mala som veľa náročných období, kedy som nevedela vypnúť vôbec a neschyľovalo sa to k najlepšiemu. Vždy ma fascinovali ľudia, ktorí vedeli po 16:00 vypnúť počítač.

Nejaké tipy, ako na to?

Po dlhom pracovnom dni za počítačom je skvelá dlhá prechádzka so psíkom. Na utriedenie myšlienok sa mi osvedčil beh. Okrem toho som zvykla každý rok vypínať tak, že som odišla na pár dní na samotu do ticha - na chatu v horách s vypnutým mobilom, bez wi-fi a len s knihami. A ako asi väčšina ľudí, ktorí spravujú stránky na sociálnych sieťach pre viacerých klientov, tým svojím sa nevenujem skoro vôbec a využívam ich takmer len na komunikáciu.

Čo ťa najviac teší a z čoho máš najväčší strach?

Najviac ma teší cestovanie, objavovanie nových miest a spoločné zážitky s priateľmi. Úprimne, najväčší strach mám z pôrodu.

Ak by si mohla zmeniť jednu vec v nastavení Slovákov, čo by to bolo?

Zmenila by som závidenie na prajnosť.

Kolo rýchlych otázok

Najobľúbenejšia kniha?

Mengeleho dievča. A zbožňujem absyntovky.

Obľúbený film?

Nemám konkrétny, ale najviac ma bavia asi všetky podľa skutočnej udalosti. Ak sú aj spojené s historickým obdobím, je to pre mňa najideálnejšia kombinácia.

Obľúbený seriál?

Priatelia.

Obľúbené podcasty?

Newsfiltre Denníka N. Priznávam sa, že rada zaspávam pri hlase Braňa Bezáka.

Obľúbené jedlo?

Lasagne.

Obľúbený nápoj?

Káva.

„Projekt ‘Bystriny – sieť aktívnych občanov’ je podporený z programu ACF – Slovakia, ktorý je financovaný z Finančného mechanizmu EHP 2014-2021. Správcom programu je Nadácia Ekopolis v partnerstve s Nadáciou otvorenej spoločnosti Bratislava a Karpatskou nadáciou“.