Sedemdesiatročné tajomstvo betliarskeho sekretára
Náhoda chcela, že v kaštieli našli unikát: miniatúrnu modlitebnú knižku zo stredoveku. Kunsthistorik, ktorý bol pri tom, prijal pozvanie do augustovej diskusie Bystrín. A porozprával, ako sa im to podarilo.
„Bolo to v noci, keď sme reinštalovali kaštieľ. Prenášala sa jedna komoda, o tenkom šuflíku v nej sme nevedeli. Chalani z dielne nám ho otvorili a našli sme tam unikátnu vec,“ spomínal si Július Barczi, ako pred štyrmi rokmi objavili Knihu hodiniek Ilony Andrássyovej.
Vyštudovaný teoretik umenia v tom čase betliarskemu múzeu šéfoval. „Na celom svete existuje asi iba 70 takýchto knižiek.“ Hodnotu tejto odhadol na 400 až 500-tisíc libier.
Ilona bola dcérou posledného pána kaštieľa zo šľachtického rodu Andrássyovcov. „Túto knižku dostala v roku 1934 od svojej starej mamy, grófky Eleonóry Kaunitzovej.“ Boli to vlastne ručne písané modlitby pre rôzne hodiny dňa – odtiaľ nezvyčajný názov knihy.
Jedinečná je svojím vekom aj ilustráciami. Vznikla koncom 15. storočia na pergamenových listoch vo veľkosti, ktorá sa zmestí do dlane. Neznámy flámsky iluminátor ju vyzdobil motívmi z biblie. Používal pritom špeciálnu techniku – maľoval najmä odtieňmi šedej.
Pred koncom Druhej svetovej vojny museli Andrássyovci Betliar opustiť, v roku 1945 prišli o svoje majetky nadobro. „Dekréty prezidenta Beneša znárodňovali na základe národnostnej príslušnosti. Andrássyovci boli Maďari. Tým pádom im to zobrali ako Maďarom,“ vysvetľoval Barczi publiku.
Ich pozostalosti sa však podarilo zachovať. „V roku 1950 Okresný národný výbor v Rožňave prijal uznesenie, že všetko, čo sa v betliarskom kaštieli nachádza, musí zostať tam, pretože tam to má svoju hodnotu. Tak je to úžasné, ako je to tam.“
Ilonini rodičia a brat odišli do Lichtenštajnska, ona ostala v Budapešti. „V roku 1971 dostala pas a pricestovala aj do Československa, do Betliara, kde vyrastala a prežila svoju mladosť. Kúpila si vstupenku a počkala pred dverami na sprievodcu alebo sprievodkyňu.“
Kaštieľ prešla bez toho, aby ktosi vedel, že v ňom kedysi bývala. „A spoza šnúry sledovala túto komodu, kde v roku 1944 zamkla malú modlitebnú knižku,“ uzavrel rozprávanie Barczi.
„Projekt ‘Bystriny – sieť aktívnych občanov’ je podporený z programu ACF – Slovakia, ktorý je financovaný z Finančného mechanizmu EHP 2014-2021. Správcom programu je Nadácia Ekopolis v partnerstve s Nadáciou otvorenej spoločnosti Bratislava a Karpatskou nadáciou“.