Nechala piesne 20 rokov zrieť, až potom vydala album. Tak to vyšlo, hovorí herečka z divadla Ramagu

Na gitare začala hrať, keď mala deväť rokov, fascinovala ju odmalička. „Chcela som skôr, ale rodičia mi gitaru dlho nechceli kúpiť, pretože som bola veľmi aktívne dieťa – púšťala som sa do všetkého,“ vysvetľuje Lívia Frankovská.

Najprv si len „vybrnkávala“ melódie, až sa postupne sa naučila hrať celé piesne. Ako dnes so smiechom hovorí, v tom čase hrala dookola tri akordy. Keď si mala vybrať, či sa ich naučí viac alebo začne vymýšľať vlastné pesničky, rozhodla sa pre vlastnú tvorbu.

„Začala som snívať o tom, že budem koncertovať,“ hovorí Lívia. Takto začali vznikať jej prvé melódie a texty. A hoci jej prvé skladby zneli, ako sama vraví, naivne a detinsky, jedna z nich – Prejdi sa ulicou – sa o 17 rokov neskôr dostane na album, ktorý speváčka vydá.

Prejdi sa ulicou, kde hladný žobrák si korunu pýta / A vedľa pod košom skrehnuté dieťa prestáva dýchať / Prejdi sa ulicou, kde miesto smiechu počuť len plač / A matka s dieťaťom musí vlastným telom zahnať hlad.

Skladanie piesní a spievanie chytilo Líviu natoľko, že keď mala voľný čas, venovala sa hudbe naplno. „Gitara mi učarovala, mala som pocit, že je mojou životnou partnerkou,“ vysvetľuje.

Najviac sa jej páčili pesničkárky. Spomína si, že počas televíznej šou SuperStar pendlovala medzi detskou izbou a obývačkou, aby videla spievať Katku Koščovú. Odvtedy Lívia zložila viac ako sto piesní a vraví, že melódiu aj text tvorí vždy súčasne.

Dva roky nič a potom štyri piesne za týždeň

„Niekedy spravím skladbu za desať minút a keď ju zahrám kamarátom, vezmeme ju takú, aká je. Inokedy pieseň dozrieva aj pätnásť rokov. Napíšem nápev a náčrt textu, niekedy aj celú skladbu, ale necítim sa na to, aby som ju zaspievala. Nechám ju v sebe odležať.“

Lívii sa najlepšie tvorí, keď je smutná. Paradoxne vie vtedy skladať aj veselé pesničky. Mala obdobie, keď dva roky nenapísala ani riadok, aj týždeň, keď zložila tri-štyri piesne, ktoré sa ukázali byť použiteľné a hráva ich dodnes.

„Snažím sa, aby každá skladba bola niečím zaujímavá. Mám rada texty, ktoré majú hĺbku a nie sú povrchné. Mávam síce aj také, ale vtedy sa usilujem o to, aby mali v sebe aspoň humorný prvok,“ opisuje.

Keď som sama, chodím holá / skúšam si tanečné sóla / slaninu jem bez chleba / robím to, čo netreba.

Ideálne podľa Lívie je, ak si jej pieseň vypočuje desať ľudí, no každý si z nej vezme niečo iné. „Tak sa snažím písať texty,“ hovorí. Veľa inšpirácie nachádza v Divadle Ramagu na Zamagurí, súčasťou ktorého je od jeho vzniku v roku 2009.

Rozlietaná aj ako dospelá

„Raz im vypadla herečka a keďže vedeli, že mám blízko k umeniu, prišli sa opýtať, či za ňu nechcem zaskočiť. Už na prvej skúške sme si sadli a doteraz sme ako kolektív najlepší kamaráti,“ hovorí Lívia.

Ramagu najprv fungovalo ako ochotnícke divadlo, časom však predstavenia dostali na takú úroveň, že získali titul najlepšieho neprofesionálneho divadla na Slovensku. V roku 2018 sa navyše stali kultúrnym centrom, ktoré návštevníkom ponúka aj koncerty, výstavy či diskusie.

„Podarila sa nám veľká vec. V maličkom regióne Spišskej Starej Vsi sa dokážeme živiť umením a kultúrou. Sme húževnatá a cieľavedomá partia, ktorá verí svojim snom a ide za nimi.“

Na čom záleží, keď ti šťastie berie dych / prečo mať nohy na zemi a hlavu nízko ako trpaslík / keď môžeš nechať ukradnúť sa snom / z rúk ježibáb uniknúť a dušu oddať rytierom.

Kolobeh koncertov a divadelných predstavení praje podľa Lívie aj tvoreniu. „Často sa mi stáva, že pesnička mi napadne, keď idem domov zo skúšky. Hneď si ju nahrám do mobilu a potom sa s ňou ďalej hrám.“

Popri herectve, scenároch a hudbe učí na Základnej umeleckej škole, nedávno v Košiciach doštudovala hru na gitaru a je poslankyňou v spišskostaroveskom zastupiteľstve. Tak ako v detstve, aj v dospelosti teda Lívia zostala „rozlietaná vo všetkých možných oblastiach“.

Aj preto trvalo dvadsať rokov, kým zo stovky pesničiek vybrala štrnásť na album. „Samo sa to takto vykryštalizovalo,“ vysvetľuje. Dosku krstila vlani, kde inde ako v Ateliéri Ramagu.

Vnútorný svet 30-ročnej ženy

„Je to album, na ktorom sa 30-ročná žena snaží odkryť kúsok zo svojho sveta. Dozrieval dlho, sú na ňom skladby s témami, na ktoré sa pozeralo moje 13-ročné ja, témy, ktoré riešilo moje 18-ročné ja a aj témy, ktoré ma trápia ako dospelú ženu-matku,“ uvádza cédečko autorka.

Malicherné noci, malicherné dni / čakanie na pocit, že ma niečo naplní / každý najprv vraví, že mu stačí málo / láska domov šťastie niečo, čo by hrialo.

Pod produkciou a dizajnom albumu sú podpísaní aj jej priatelia z divadla. „Snažili sme sa, aby bol rôznorodý a aby si z neho mohol každý odniesť aspoň jednu-dve piesne a myšlienky.“