Štefan Bačkor: Popradčan, ktorý vo Vysokých Tatrách vybudoval múzeum nosičstva

Štefan, ktorému známi nepovedia inak ako Pišta, sa narodil v Poprade. Každé ráno po zobudení uvidel Tatry. Jeho mama viedla turistický krúžok a venovala sa lezeniu, takže z 56 víkendov v roku strávili približne 40 v prírode a športovaním.

S kamarátmi sa smejú, že vďaka svojmu rodisku všetci robia profesne niečo spojené s horami – nosičstvo, chatárstvo, lyžovanie či skialpy. „Keby sme sa narodili niekde pri lagúne, tak sme pravdepodobne rybári alebo potápači,“ uškŕňa sa Popradčan.

Keďže turistika a lezenie boli u Bačkorovcov povinnou jazdou, nebolo prekvapením, že aj po odchode z domu Štefan aj jeho brat zostali verní tatranskej prírode.

„Bratovi učarovalo najmä lezenie. Jedného dňa mal ísť s kamarátom liezť do Slovenského raja, no nebolo dobré počasie. Videl som, že má nachystané iné veci ako normálne. Spýtal som sa, kam sa chystá a on odvetil, že idú vyniesť veci na nejakú chatu v Tatrách. Zaujalo ma to, tak som sa k nim pridal. To bol môj prvý kontakt s lezením a odvtedy nebolo cesty späť – tak veľmi mi učarovalo.“

Štefan začal pracovať ako nosič na viacerých tatranských chatách. S kamarátmi-nosičmi sa po večeroch často rozprávali, že by bolo fajn mať klubový priestor, kde by sa mohli stretávať ako komunita.

Začal sa teda obzerať po mieste, kde by mohli niečo také vytvoriť. „Až mi jedného dňa zazvonil telefón. Bola to chatárka, ktorá mi oznámila, že majú k dispozícii Švajčiarsky dom – jeden z najstarších pôvodných domov, pýcha Smokovca, ktorú dali postaviť ešte spišskí Nemci, keď prišli do Tatier. Hneď som to zobral,“ opisuje Štefan.

Dom pomocou crowdfundingu, grantov a vlastných zdrojov zrekonštruovali, no zhodnotili, že by bola škoda využívať ho len na stretávanie sa. Priestor preto premenili na múzeum nosičstva s kaviarňou a prednáškovou miestnosťou pre 50 ľudí.

„Švajčiarsky dom sa stal vyhľadávanou zastávkou. Ľudia prídu na pivo, kávu, čaj a popri tom u nás beží projekcia, cez ktorú dostanú informácie o tom, čo robíme, ako to robíme, ako sa naša práca vyvíjala v čase a, samozrejme, aj informácie o rekordoch a zaujímavostiach.“

Projekcie a prednášky organizujú aj v angličtine, pretože záujem o ne majú aj cudzokrajní návštevníci či zahraniční študenti. Nápad vznikol preto, lebo turisti sa nosičov často niečo pýtali, keď ich stretli na potulkách Tatrami.

„Keď je nosič v kroku, na reťaziach, ovešaný vecami a ponáhľa sa, nestíha sa s turistami porozprávať, aj keď by veľmi chcel. Chceli sme však takýto priestor vytvoriť a spravili sme to len o pár metrov ďalej – u nás v Švajčiarskom dome,“ vysvetľuje Štefan.

Ďalšou aktivitou, ktorú organizujú, je vyskúšanie si práce nosiča. Využíva sa ako pracovný teambuilding alebo darčekový poukaz pre niekoho, kto si chcel niečo také odjakživa skúsiť.

„Máme suchý aj mokrý variant, aby sme mali zabezpečený program v každom počasí. Počas prvého dňa urobím záujemcom prednášku a na druhý deň ideme na praktickú časť – spoločne niečo vynesieme z Hrebienka na Zámkovského chatu. Občas dostávame prosby, aby sme pre niekoho pripravili poriadnu výzvu. Sme pripravení na ľudí každého veku, pohlavia, váhy aj schopností.“

Keď prišla na Slovensko kráľovná Alžbeta s princom Filipom, tatranskí nosiči boli oslovení, aby ich prišli privítať. Dvakrát k nim dokonca zavítali nepálski šerpovia, ktorí sú nosičstvom známi po celom svete. Skonštatovali, že ani oni nemajú svoje dedičstvo takto zachované.

„O Tatrách sa hovorí, že sú to najmenšie veľhory na svete, no aj tak vedia prekvapiť veľmi zlým počasím, aj inými okolnosťami, ktoré dajú každému inému zásobovaniu stopku. Preto je dôležité, že my, nosiči, sme stále k dispozícii,“ uzatvára zakladateľ nosičského múzea vo Švajčiarskom dome.