Rožňavčan, ktorý sa stará o unikátnu Krásnohorskú jaskyňu

„Podstata prírodného dedičstva zapísaného v UNESCO nie je len vo fyzickej existencii niečoho výnimočného, ale v tom, akú hodnotu tomu objektu prisudzujú ľudia. Svetové dedičstvo nechránime iba ako fyzický objekt, ale aj ako kultúrny odkaz.“

Už na základnej škole natrafil na články jaskyniara Viliama Rozložníka, ktorý sa ako prvý pokúšal objaviť Krásnohorskú jaskyňu. Tie ho zaujali natoľko, že spolu s bratom začali hľadať jaskyne, o ktorých Rozložník písal. Chodili do Slovenského krasu a vymýšľali prvé dobrodružné pokusy, ako zostupovať do rôznych priepastí. Toto hobby sa nakoniec stalo aj jeho profesiou.

V roku 1995 sa všetky jaskyne Slovenského krasu dostali do zoznamu Svetového dedičstva UNESCO. Táto lokalita je výnimočná tým, že na pomerne malom území tu návštevník nájde veľké množstvo rôznorodých jaskýň a priepastí. Dnes ich je známych už viac ako 1000. Medzi nimi sú ako klenoty práve výverové jaskyne, cez ktoré preteká podzemná rieka. Jednou z nich je aj Krásnohorská jaskyňa, ktorá bola objavená v roku 1964.

„Tá je pre mňa unikátna práve podzemným tokom, jazerami, výzdobou alebo vďaka gigantickému 34-metrovému Kvapľu rožňavských jaskyniarov. Keď sa návštevníkov pýtam, aký vek mu odhadujú, povedia milióny rokov. Doterajšie výskumy však ukázali, že má „len“ rádovo 10-tisíc rokov. Ak jeho približnú hmotnosť 2000 ton vydelíme jeho vekom, vyjde nám, že ročne mu pribúdalo v priemere 200 kilogramov hmoty. V miernom klimatickom pásme ide pravdepodobne o najrýchlejšie rastúci kvapeľ na svete,“ vysvetľuje Jaroslav.

O sprístupnení Krásnohorskej jaskyne pre verejnosť sa uvažovalo už po jej objavení, no podarilo sa to až o štyridsať rokov neskôr, a to vďaka Jaroslavovi Stankovičovi a jeho spolupracovníkom. V jaskyni sa rozhodli spraviť len minimálne zásahy, aby nedošlo k jej poškodeniu. Zhotovili drevené chodníky aj rebríky a natiahli ponad vodu lanové traverzy.

Vytvorili tak výnimočnú prehliadkovú trasu s istou dávkou adrenalínu, ktorú môžu návštevníci zdolávať len so skúseným sprievodcom a v jaskyniarskom výstroji. Na dobrodruhov tak čaká zážitok podobný tomu, aký majú jaskyniari pri objavovaní podzemných hlbín.

„Hlavný prvok v bezpečnosti je u nás sprievodca. Ten nejde na čele skupiny a neukazuje, aké sú tam kvaple, ale pomáha návštevníkom prehliadku bezpečne zvládnuť. Ak by som to mal porovnať, jaskyňa je charakterom podobná roklinám v Slovenskom raji, no s tým rozdielom, že prehliadka jaskyne je omnoho bezpečnejšia.“

Zdroje na sprístupnenie a údržbu jaskyne si Jaroslav zháňa sám. Prevádzka je však náročná, jaskyniarov obmedzuje zákon. „V správe ju môžeme mať vždy len na tri roky. Predstavte si, že začnete na niečom pracovať a investovať do toho, stojí vás to obrovské úsilie a po troch rokoch vám môžu povedať, že tam končíte a teraz bude pokračovať niekto iný. Toto bolo a stále je veľmi náročné. “

Okrem toho sa Jaroslav venuje aj praktickej stránke ochrany jaskýň. V speleoklube Minotaurus vyčistili niekoľko priepastí na Silickej planine od háld chemického odpadu, ktorý ohrozoval vodný zdroj pre rožňavský región. Znečistenia v okolí zároveň zdokumentovali, aby sa o ich likvidáciu mohla postarať Správa slovenských jaskýň.

V súčasnosti prebiehajú v Krásnohorskej jaskyni prieskumy, ktoré sa snažia objaviť jej pokračovanie. Jaroslav sa posledné roky venoval aj výskumu a prieskumu Silickej ľadnice. Aktuálne pracuje na vydaní publikácie o tejto čiastočne zaľadnenej jaskyni.

Jaroslav spravuje Krásnohorskú jaskyňu už vyše 20 rokov. Mnohé jaskyniarske prieskumy sa však podpísali na jeho zdraví, aj preto teraz rieši, kto bude jeho nasledovníkom. „Momentálne neexistuje iná forma, ako odovzdať jaskyňu naspäť štátu. Vyzerá to tak, že ju prevezme Správa slovenských jaskýň. Tá po jej obhliadke skonštatovala, že to, čo sme tu za tie roky dokázali, nemá obdobu. Preto verím, že sa aj ďalej budú snažiť o prezentáciu Krásnohorskej jaskyne v súčasnej forme.“

Viac na krasnohorska-jaskyna.sk.