Prešovčan, ktorý dodnes jazdí na Ukrajinu s dodávkami potravín a liekov

„Ak raz budem v núdzi, bol by som rád, keď by aj mne niekto pomohol. To hovorím aj o vojne. Ak by niekto napadol mňa alebo moju rodinu, budem rád, keď sa o nás niekto postará. No nie je to len o vojne, ale o pomoci všeobecne. Ak by som bol na kolenách, bol by som rád, keby niekto prišiel a postavil ma na nohy.“

Viktor Štefančík je profesionálny barista, pivovarník a najnovšie i pražiar kávy. Po skúsenostiach v zahraničí sa vrátil do Prešova, kde založil medzičasom už ikonickú kaviareň. Hovorí, že je optimista a ľudomil, ktorý rád vychádza von zo svojej komfortnej zóny, lebo vtedy človek zistí, čo je život.

Dobrovoľníčiť začal, keď sa spoznal s Viktóriou Potášovou z občianskeho združenia Podaj ďalej. Spoločne vymysleli akciu na podporu ľudí v hmotnej núdzi, ktorú nazvali Valentínsky skutok lásky.

„Bolo to veľmi spontánne. V stredu sme ju vymysleli, v piatok bol von plagát a v sobotu sa to celé udialo. Prišlo vyše 400 ľudí, výmenou za kávu sme vyzbierali jednu alebo dve dodávky trvanlivých potravín,“ spomína si na prvý ročník podujatia.

Tento rok sa na prešovskej kalvárii uskutoční jeho ôsme pokračovanie. „Je tam dobrý výhľad na celé mesto, vezmeš frajerku, prejdete sa, spravíte dobrý skutok a ešte stíhate aj valentínsku večeru,“ vysvetľuje Viktor, prečo robia zbierku na pre mnohých nečakanom mieste.

Keď vypukla vojna na Ukrajine, Viktor práve cestoval na Moravu. Hneď napísal Viki, že ak bude treba pomôcť, môže s ním počítať, no vtedy bol dobrovoľníkov ešte dostatok. Mesiac po začiatku ruskej invázii však už šoféroval auto, smerujúce s humanitárnou pomocou na Ukrajinu. Dnes, keď je pomoci menej, chodieva cez našu východnú hranicu aj dvakrát do mesiaca.

„Najhoršie je, že ľudia na vojnu zvykli a plne si neuvedomujú, čo znamená pre obyvateľov. Keď sme boli v Krematorsku a na východe Ukrajiny, museli sme prejsť asi dvadsiatimi kontrolami. Hneď za kopcom človek počul výbuchy a vedel, že to nie je ohňostroj. Preto ma mrzí, ak niekto dehonestuje utekajúcich Ukrajincov. Rozprával by inak, ak by to videl a zažil na vlastné oči. Je ťažké vidieť všetky tie rozbombardované budovy a počúvať príbehy ľudí, ktorí tam ostali.“

Pomoc väčšinou zváža do Užhorodu, do Polyany pri Mukačeve, no aj na východ Ukrajiny len pár kilometrov od frontu. Vozí, čo je aktuálne treba – potraviny, konzervy, generátory, lieky či škrtidlá, o ktoré je veľký záujem. Na cesty chodievajú vo dvojici, niekedy na hraniciach strávia hodinu, no stáva sa, že kontroly trvajú aj 5-6 hodín.

Podľa Viktora musí mať človek pred tým všetkým trochu strach aj rešpekt. Vraví, že keď je na Ukrajine, nebojí sa, no doľahne to na neho, keď sa vráti domov. Vtedy si naplno uvedomí všetky neľudské príbehy, ktoré cestou videl a počul. Niekedy ho doženú k slzám.

„A potom si poviem ako sa máme na Slovensku dobre. Môžeme si ísť do obchodu nakúpiť, môžeme si zapnúť svetlo. Máme veci, pri ktorých by nás nenapadlo, že by sme ich v 21. storočí mať nemohli. Preto neprestávajme pomáhať. Vojna neskončila, je stále tam. Nezmizla len preto, že my sme si na ňu zvykli. Ľudia na Ukrajine stále potrebujú pomoc.“