Keby Ukrajina prehrala, museli by sme strojnásobiť výdavky na obranu, hovorí ekonóm Martin Šuster

Rozhovor bol nahrávaný v júni 2023.

Pomoc Ukrajine nebola drahá, hovorí člen Rady pre rozpočtovú zodpovednosť Martin Šuster. Čisté náklady za rok 2022 s kolegami vypočítali na 61 miliónov eur, teda 11 eur na obyvateľa.

„Oproti tomu stojí sociálna a rodinná pomoc vo výške 15 miliárd eur, ktorou štát podporuje našich vlastných ľudí. To sú neporovnateľné čísla,“ vysvetľuje.

V rozhovore okrem iného hovorí, ako naše peňaženky dlhodobo ovplyvní ruská invázia, prečo sa už nevrátime k nízkym cenám energií a prečo podľa neho pomoc Západu napokon musí viesť k víťazstvu Ukrajiny.

Na sociálnej sieti ste napísali, že vlani nás podpora Ukrajincov stála 61 miliónov eur, teda 11 eur na hlavu. Ako toto číslo vzniklo?

Číslo pochádza zo správy Rady pre rozpočtovú zodpovednosť o štátnom rozpočte za rok 2022. Očakávali by sme, že v nej v súvislosti s Ukrajinou budú najmä výdavky. Najmä tie spojené so starostlivosťou o utečencov, s finančnou a vojenskou pomocou. A tie tam aj sú, ale boli prekvapivo relatívne nízke. Navyše sa nám časť peňazí vrátila z Európskej únie.

Zatiaľ prišli len kompenzácie za zbrane, ktoré sme dali Ukrajincom. Ešte očakávame preplatenie peňazí, ktoré išli na ubytovanie, sociálnu a zdravotnú starostlivosť. Vo výsledku bol minulý rok tlak na štátny rozpočet pomerne malý a taký aj zostáva.

Suma 61 miliónov eur je teda čistý náklad pomoci Ukrajincom zo štátneho rozpočtu. Nezahŕňa dopočítanie dynamických efektov, ako napríklad, že medzičasom sa u nás zamestnalo 15- až 20-tisíc Ukrajincov, ktorí tu platia dane.

To sú však len priame náklady na pomoc, ktoré nezahŕňajú zrušené investície v Rusku, prerušenie obchodných vzťahov a dodávateľských reťazcov, alebo vyššiu infláciu. Máme vyčíslené, ako slovenskú ekonomiku zasiahla vojna celkovo?

Nezasiahla ju len samotná vojna, ale celkovo zmenená bezpečnostná situácia v Európe, ktorá vyvolala energetickú krízu. Rusko sa z krajiny, s ktorou sa dalo spolupracovať a obchodovať, stalo štátom, ktorý je k nám vyslovene nepriateľský.

Napríklad, už asi pol roka predtým, ako Rusi napadli Ukrajinu, začali brzdiť dodávky energií – najmä plynu – do Európy. Snažili sa tým zvýšiť ceny. Ešte to nie je úplne preukázané, ale je podozrenie, že Ruskom podporované firmy obchodovali na medzinárodných trhoch s plynom a ropou a snažili sa derivátovými transakciami zvýšiť ceny, aby sme energetickú krízu pocítili čo najviac. Usilovali sa dostať nás do citlivejšej situácie, aby sme sa nepostavili za Ukrajinu, keď na ňu neskôr zaútočia.

Vo výsledku sme zažili neočakávane vysokú infláciu. Ešte pred piatimi alebo desiatimi rokmi by som nebol veril, že môžeme mať opäť dvojciferné čísla inflácie. Teraz ich máme druhý rok po sebe.

Náš celkový odhad je, že zhoršenie bezpečnostnej a energetickej situácie má trvalý vplyv na zhoršenie našich rozpočtov vo výške 0,9 percenta HDP. Pozeráme sa pritom na 50-ročný horizont, čo je tak veľa, že to môžeme brať ako dopad na celý zvyšok našich životov. Akoby sme si to rozložili v čase navždy.

Skúste tých 0,9 percenta HDP k niečomu pripodobniť, aby bolo jednoduchšie predstaviť si to.

V súčasnosti je to niečo viac ako 1 miliarda eur, čo je asi toľko, ako celý tzv. prorodinný balíček bývalej vlády. Tento dopad sa skladá z dvoch trvalých efektov.

Dlhodobo sme investovali do obrany výrazne menej než 2 percentá HDP. Keďže vidíme, že Európa zďaleka nie je taká bezpečná, ako sme si mysleli, v budúcnosti budeme musieť dávať na obranu viac ako 2 percentá HDP a to už navždy. Zvýšenie týchto výdavkov vidíme zatiaľ ako trvalé.

Druhým efektom je zvýšenie nákladov štátu na energie, pretože k nízkym cenám energií spred roku 2021 sa už asi nikdy nevrátime. A to ani vtedy, keď nahradíme ruský plyn a ropu obnoviteľnými zdrojmi alebo alternatívnymi fosílnymi palivami z iných krajín. Zdražela totiž doprava a k výslednej cene sa pripočítava aj neistota na trhu.

Náš odhad teda je, že aj keď sa súčasná situácia veľmi vysokých cien energií upokojí, ich ceny budú aj tak o 50 až 100 percent vyššie než tie, ktoré sme tu mali pred rokom 2021. To je väčšia časť odhadovaného trvalého dopadu bezpečnostnej a energetickej krízy.

Okrem toho tu máme dva roky po sebe vysokú infláciu a spomalený ekonomický rast, čo je ale „len“ dočasný efekt, z ktorého sa dostaneme.

Bezpečnostná a energetická kríza ekonomicky zasiahla celú Európu a veľkú časť sveta. Trpí Slovensko viac než iné štáty?

Sme úplne na východnej hranici Európskej únie, v porovnaní s inými európskymi štátmi teda trpíme nadpriemerne. Hoci možno nie až tak veľmi ako pobaltské štáty, ktoré priamo susedia s Ruskom. Napríklad ich investície do obrany vzrástli ešte výraznejšie než naše. Kým u nás sa bavíme o tom, že ideme zvýšiť investície do obrany asi o štvrtinu, u nich sú to nárasty o polovicu. Úžasné investície do obrany má Poľsko, ktoré tiež čiastočne susedí s Ruskom.

Na druhej strane, v krajinách západnej Európy sú dopady menšie. Ich energetické potrubia vedú z Nórska alebo zo severnej Afriky, takže hoci je zvýšenie energií aj u nich trvalé, je menšie než u nás. My sa totiž musíme úplne preorientovať zo situácie, keď takmer sto percent nášho plynu a drvivá väčšina ropy bola z Ruska. Keďže sa musíme napojiť na iné zdroje, bude to dlhodobo drahšie.

Hoci nás podpora Ukrajiny zatiaľ stála 61 miliónov eur, podľa vás sme mali nášmu susedovi pomôcť ešte viac. Prečo si to myslíte?

Treba chápať bezpečnostnú situáciu v Európe. Je pre nás kľúčové, aby sa Ukrajina ubránila, pretože potom sa nebudeme brániť my. Len na porovnanie: Dnes hovoríme, že naše výdavky na obranu zvyšujeme o štvrtinu, no keby Ukrajina prehrala a mali by sme na východnej hranici Rusko, museli by sme výdavky zvýšiť asi na trojnásobok.

Boli by sme v podobnej situácii ako Izrael. Ten susedí s nepriateľskými krajinami, ktoré sú populačne oveľa väčšie. Jedinú výhodu dáva Izraelu vyššia technologická úroveň a vyšší HDP na obyvateľa, čo štátu umožňuje viac investovať do obrany.

Slovensko je krajina, ktorá je dnes len mierne bohatšia než Rusko. Sme pod priemerom EÚ, takže by sme v takej situácii museli do armády investovať podstatne viac, aby sme si udržali obranné schopnosti.

Necítim sa byť odborníkom na obranu, ale rozumiem tomu tak, že aj keď sme v NATO, musíme sa vedieť ubrániť aj sami, inak nám NATO nepomôže. Musíme mať schopnosť udržať našu východnú hranicu aspoň niekoľko dní či týždňov, kým príde pomoc od spojencov.

A je tam, samozrejme, aj veľmi silný morálny aspekt a aspekt spravodlivosti. Z osobného hľadiska je to pre mňa jednoznačné. Vieme, kto je obeť, ktorá bola napadnutá bez akéhokoľvek dôvodu. Rovnako vieme, kto sú zlodeji a vrahovia, ktorí Ukrajinu napadli. Je pre mňa úplne zrejmé, že sa máme zastať slabších a napadnutých. A zhodou okolností je to, že sa zastaneme slabšieho, aj v našom najlepšom ekonomickom a strategickom záujme.

Okrem štátu sa vlani na pomoc Ukrajine zmobilizovala aj občianska spoločnosť. Neziskové organizácie získali len cez finančné zbierky viac ako 16 miliónov eur. Ľudia pomáhali s oblečením, ubytovaním, ošatením, dobrovoľníctvom. V ktorej z tých skupín ste vy?

Hneď prvý týždeň po invázii sme prenechali utečencom náš štartovací byt, kde sme bývali, kým sme sa posunuli do väčšieho. Postupne sa tam vystriedali tri rodiny. Najviac sme tam mali piatich odídencov, teraz máme dvoch. A keď sa dalo, snažili sme sa prispieť aj finančne.

Schopnosť našej spoločnosti rýchlo zareagovať v prvých dňoch krízy bola úžasná. Obdivujem ľudí, ktorí sa hneď zbalili a išli na východnú hranicu. A tiež ľudí z obcí na východe, ktorí začali okamžite ubytovávať utečencov. My máme dva byty a jeden sme vedeli poskytnúť, no bavíme sa o ľuďoch, ktorí majú len jeden dom, kde bývajú, no aj tak sa snažili pomôcť. Bolo pre mňa veľmi nádejné vidieť, že na Slovensku predsa len máme kopec dobrých ľudí.

Ruská invázia výrazne prispela k zvýšeniu cien, špeciálne energií a potravín. Najmä ľudia, ktorí patria medzi príjmovo najzraniteľnejších, preto hovoria, že štát by mal primárne pomáhať občanom Slovenska – nie Ukrajincom. Čo si myslíte o tomto argumente?

Je úplnou pravdou, že štát by mal pomáhať najmä vlastným občanom a potom v rámci možností Ukrajincom. Ale presne to sa aj deje. Vezmime si, že čisté náklady pomoci Ukrajincom boli 61 miliónov. Oproti tomu stojí sociálna a rodinná pomoc vo výške 15 miliárd eur, ktorou štát podporuje našich vlastných ľudí. To sú neporovnateľné čísla.

Áno, drvivá časť tejto sociálnej pomoci je nárokovateľná, a teda ľudia majú právo na to, aby dostali dôchodky, príspevky a sociálne dávky. Ale porovnajme si 15 miliárd a 61 miliónov – to sú čísla s úplne iným počtom núl. To prvé je viac ako dvestokrát vyššie.

Aký by bol tento pomer, keby sme sociálnu pomoc slovenským občanom očistili o sociálnu pomoc, ktorá súvisí s krízou na Ukrajine? Koľko dával štát na sociálne balíčky, ktoré musel pre občanov Slovenska pripraviť z dôvodu vyšších cien energií alebo potravín?

V skutočnosti boli v roku 2022 tieto extra výdavky pomerne malé. Našej sociálnej sieti sa dá mnohé vytknúť, ale je pomerne široká, takže vie zachytiť väčšinu situácií. Nevýhodou tohto kolosu ale je, že je v ňom veľmi ťažké niečo zmeniť. Preto sme boli zaskočení koncom roku 2021, keď prvýkrát výrazne rástli ceny energií a potravín.

V januári 2022 sme zvýšili dôchodky o 1,3 percenta, podobne štát zvýšil sociálne dávky. No začiatkom roku 2022 sme už mali 10 percentnú infláciu. Tu štát nedokázal zareagovať skôr.

Ešte horšie ako pri dôchodkoch to pritom bolo pri sociálnych dávkach, pretože najviac ohrozené chudobou sú rodiny s mnohými deťmi, rodiny s jedným rodičom alebo rodiny, kde sú obaja rodičia nezamestnaní. Na to vláda reagovala až v priebehu roku 2022.

Postupne schválila množstvo opatrení, ktorými dávala jednorazové príspevky ľuďom v spodnej štvrtine príjmovej distribúcie. Celkovo to Slovensko stálo asi 90 miliónov eur.

Tieto extra výdavky teda tvorili pomerne malú časť našej sociálnej siete, no celkom výrazne pomohli zmierniť dopady stúpajúcich cien. Naše odhady hovoria, že u chudobných ľudí opatrenia dokázali zmierniť možno až polovicu efektu vysokej inflácie. A neboli až také drahé.

Na porovnanie: U ľudí v hornej polovici príjmovej distribúcie veľmi rýchlo zareagoval trh, vďaka čomu v roku 2022 začali rásť mzdy v ekonomike. Na konci minulého roka sme mali skoro 10-percentný nárast platov. Stále to nebol rast, ktorý by držal krok s infláciou, no bol podstatne vyšší, než sme očakávali.

Občania majú možno z pomoci štátu horší pocit, pretože trvala dlho. Opatrenia prichádzali po jednom počas celého roka 2022 a mnoho zo skupín, ktoré nakoniec príspevok dostali, naň museli dlho čakať. Videli, že niekto iný peniaze už dostal, no oni ešte nie. Keby sme to isté dokázali spraviť už v apríli 2022, pocit z toho by bol oveľa lepší.

K výdavkom na jednorazové sociálne dávky treba ešte pripočítať predsunutý 13. a nový 14. dôchodok, ktoré stáli 210 miliónov eur. Takže dokopy tvorili minulý rok extra náklady štátu na sociálnu pomoc asi tretinu miliardy eur.

Odídenci z Ukrajiny na Slovensku nie sú len poberateľmi pomoci. Mnohí sa úspešne integrovali, pracujú, platia dane. Aký je ich ekonomický prínos?

Ľudí z Ukrajiny, ktorí sa zapojili do nášho trhu práce, je asi 15- až 20-tisíc – teda menej ako 1 percento nášho pracovného trhu. Pri tak malom čísle ťažko vidieť prínosy. Robili sme ale staršie odhady, kde sme očakávali, že u nás zostane viac odídencov a viac sa ich aj zapojí do trhu práce. Vypočítali sme, že príjmy, ktoré by sa takto vrátili do štátneho rozpočtu cez dane, odvody a zvýšenú spotrebu, by tvorili asi polovicu nákladov, ktoré by náš štát mal na ubytovanie, sociálnu pomoc, zdravotníctvo a školstvo.

Treba si ale uvedomiť, že k nám neprichádzajú muži v produktívnom veku, ale matky s deťmi dôchodcovia. Zo začiatku sú preto náklady na školstvo pre deti alebo zdravotnú starostlivosť pre dôchodcov prirodzene vyššie, než to, čo matky alebo penzisti dokážu vrátiť do ekonomiky. Bol by tu ale potenciál do vzdialenejšej budúcnosti.

Jedného dňa bude Ukrajina naším významným obchodným partnerom. Ak sa tu ukrajinské rodiny budú cítiť dobre, možno u nás zostanú a za matkami prídu aj manželia. Takto by sa ekonomický prínos migrácie pre Slovensko zdvojnásobil. A aj keby sa rodiny vrátili domov, mali by sme na veľkom, 40 miliónovom trhu priateľov, s ktorými budeme môcť rozvíjať obchod. Pri povojnovej rekonštrukcii Ukrajiny budú veľké príležitosti.

Keby sme odídencov prijali s ešte otvorenejšou náručou a mali ich viac, boli by aj naše vzťahy s budúcou Ukrajinou ešte silnejšie.

Aká je miera zamestnanosti medzi odídencami z Ukrajiny?

V skutočnosti nevieme, koľko Ukrajincov ostalo na Slovensku. Hrubý odhad ale je, že z ľudí v produktívnom veku je zamestnaných 50 až 60 percent. Pri našej vlastnej populácii je miera zamestnanosti asi 70 až 80 percent.

Nie je ale úplne prekvapivé, že medzi utečencami je nižšia miera zamestnanosti, než medzi domácim obyvateľstvom. Jednou bariérou je iný jazyk a ďalšou fakt, že ak je tu matka s tromi deťmi sama, veľakrát ich nemá kam dať, aby mohla ísť pracovať. Aj keď sa dve-tri Ukrajinky spoja s tým, že jedna bude strážiť deti a ostatné budú pracovať, tak tú jednu to blokuje v oficiálnych pracovných aktivitách.

Slovenská ekonomika je už roky odkázaná na pracovnú silu zo zahraničia. Nie je z tohto pohľadu príchod ľudí z Ukrajiny pre Slovensko príležitosťou?

Bol by príležitosťou, no dnes to vidím skôr tak, že je to stratená príležitosť. Nielen slovenská demografia je nepriaznivá, celý náš región trpí tým, že starneme a máme nízku pôrodnosť.

Slovensko je už zopár rokov za bodom obratu, keď silné ročníky odchádzajú do dôchodku a na trh práce prichádzajú ročníky, ktoré sú populačne menšie. Pracovná sila sa teda zmenšuje, no rastie nám množstvo dôchodcov, ktorí vytvárajú nároky na sociálny systém. Čiastočným zmiernením tohto problému by mohla byť migrácia, lenže zrejme nebude.

Prečo?

Lebo sme krajina, ktorá nie je priateľská k migrantom. Zároveň sme krajinou, ktorá pre nich ani nie je atraktívna. Keď migranti zo všetkých kútov sveta prídu do Európy, chcú ísť do Nemecka alebo aspoň do Rakúska – nie k nám. Jedinou krajinou, pri ktorej máme, povedzme, oproti Nemecku aspoň nejakú výhodu, je Ukrajina.

Keď bola v regióne najväčšia utečenecká kríza, dokázali sme sa zmobilizovať na humanitárnu pomoc. V tom bolo Slovensko pomerne dobré. Krajinou prešlo asi 400-tisíc utečencov, no po prvom zastavení ich tu zostalo len asi 100-tisíc. A z týchto ľudí, ktorí u nás zostali a získali status odídenca, je tu podľa môjho odhadu už len asi polovica. Výraznú časť sme stratili.

Nedokázali sme sa rýchlo adaptovať. Dlho sme napríklad diskutovali o tom, či im vieme dať sociálnu pomoc. Nakoniec sme im ju dali, ale trvalo to dva-tri mesiace. V baltských krajinách dostal Ukrajinec nejakú hotovosť v momente, keď prišiel, aby mal prvé dni z čoho žiť.

Nakoniec sa mnoho vecí vyriešilo tak, ako mali fungovať od začiatku, len to trvalo dlho. Medzitým niektorí odídenci stratili trpezlivosť alebo si našli zázemie inde. Odhadujem, že dnes u nás žije 50- alebo 60-tisíc odídencov z Ukrajiny, kým v Česku ich je možno 300-tisíc, hoci s Ukrajinou nesusedí.

Aj z tejto nešťastnej udalosti, ktorá ale mohla byť príležitosťou pre slovenský trh práce, sme teda vyťažili pomerne málo. Preto si nemyslím, že na Slovensko v rozumnej budúcnosti príde akékoľvek zaujímavé množstvo migrantov. Naše demografické problémy si budeme musieť vyriešiť sami. Mali by sme sa sústrediť na to, aby naši občania neodchádzali do zahraničia.

Opakovane hovoríte, že máme najvyšší dlh v histórii, deficity budú v najbližších rokoch okolo 5 percent HDP, a teda potrebujeme konsolidovať verejné financie. Aký máme ekonomický priestor pomáhať Ukrajine aj naďalej?

Je to otázka priorít, ale pomoc Ukrajine nebola drahá. Pozrime sa na alternatívu, čo by sa stalo, keby sme Ukrajine my ani zvyšok Európy nepomáhali. To by nás stálo oveľa viac.

Môžeme byť čiernym pasažierom Európy, keď si povieme, že to necháme na iných. Slovensko má ekonomickú silu jedného percenta krajín EÚ, takže by sme sa mohli spoľahnúť na to, že Ukrajine pomôže najmä Nemecko alebo Poľsko. No z dlhodobého strategického hľadiska mi to príde krátkozraké. Keď nebudeme participovať na riešení problému, ktorý sa nás z krajín EÚ dotýka najviac, na akých spoločných problémoch už len budeme participovať?

Ak máme Ukrajine v rámci Európy pomôcť aspoň naším spravodlivým dielom, určite je to investícia, ktorá sa oplatí. Je v našom ekonomickom záujme, aby sa Ukrajina ubránila, a tiež, aby sa stala modernou krajinou, ktorá zbohatne. Bohatí susedia sú zárukou toho, že jedného dňa budeme bohatšou krajinou aj my. Aj preto chceme, aby Európa pomohla Ukrajine zmodernizovať sa a stať sa dobre fungujúcou trhovou ekonomikou.

Slovensko vo svojich moderných dejinách, našťastie, nebolo vo vojne. Západné krajiny nám však masívne finančne pomáhali pred vstupom do EÚ a dodnes čerpáme eurofondy na vyrovnávanie rozdielov medzi Západom a nami. Aký objem takejto ekonomickej pomoci k nám už takto pritiekol?

Balík peňazí končiaceho tretieho programového obdobia tvorí asi 15 miliárd eur. V dvoch eurofondových balíkoch predtým bolo asi 12 miliárd eur a pred vstupom do Európskej únie sme čerpali ešte niekoľko miliárd eur. Keď to teda spočítame, Únia nám už pomohla približne 30 miliardami eur. Nie je to čistý vzťah, pretože aj my prispievame do európskeho rozpočtu, ale asi dve tretiny tej sumy môžu tvoriť peniaze naviac.

Tieto peniaze z Európskej únie boli pomocou krajine, ktorá nebola vo vojne a možno ich nepotrebovala tak akútne, ako Ukrajina teraz.

Slovensko bolo na strane studenej vojny, ktorá prehrala. Síce sme nemali rozbombardovanú krajinu, ako po „horúcej“ vojne, ale naša ekonomika bola v ruinách. Počas transformácie sme zažili 20-percentný ekonomický pokles. Peniaze EÚ nám pomáhali a pomáhajú doťahovať sa na európsky priemer. Aj preto by sme mali chápať, že teraz, keď sme bohatšou krajinou, než sme boli začiatkom 90. rokov, by sme aj my mali pomôcť našim susedom na východe.

Zvykli sme si na to, že pomoc nám vnímame ako samozrejmú, no s pomocou druhým – v tomto prípade Ukrajine – veľmi nerátame?

Stále sa z nejakých dôvodov cítime byť chudobnou krajinou, no Slovensko je už niekoľko rokov oficiálne považované za bohatý štát. Medzi bohatými krajinami sme síce menej bohatí než krajiny, s ktorými sa radi porovnávame, ale v celosvetovom porovnaní sme už bohatí.

Možno je preto načase, aby sme sa aj začali správať ako bohatý štát. Teda, aby sme boli sebavedomejší a aby sme si uvedomovali, že budúcnosť Slovenska závisí od nás samých – a nie od toho, kto zvonku nám niečo daruje.

A druhá vec, bohatý človek má možno morálnu povinnosť pomáhať tým, ktorí sú menej šťastní. Kým doteraz sme zväčša boli príjemcami pomoci z EÚ, čoraz viac by sme sa mali stávať donormi rozvojovej pomoci. Nemyslím len pomoc Ukrajine, ale celému chudobnému svetu. Mali by sme sa pripojiť k bohatým štátom, ktoré sa v rámci rozvojových programov OSN snažia podporovať chudobnejšie regióny.

Slovensko podporuje vstup Ukrajiny do Európskej únie. Aký ekonomický potenciál predstavuje členstvo Ukrajiny v EÚ pre východ Slovenska?

Už som naznačil, že krajiny, ktoré majú bohatých susedov, zvyknú byť bohaté. Naším šťastím je, že sme uprostred kontinentu, kde sa nachádzajú jedny z najbohatších krajín na svete. Ak sa nám podarí pomôcť našim susedom, aby sa viac rozvíjali, potiahne to hore aj nás.

Skoro všade platí poučka, že keď sa medzinárodný obchod štátu zvýši o jedno euro, životná úroveň jeho obyvateľov sa zvýši o tretinu eura.

Potenciál na obchod s Ukrajinou je teraz veľmi nízky, bavíme sa len o komoditách alebo stavebných materiáloch. Začiatkom 90. rokov však Ukrajina bola na takmer rovnakej ekonomickej úrovni ako Poľsko. Poľská ekonomika sa odvtedy strojnásobila.

Keby sa podarilo dosiahnuť to isté na Ukrajine v horizonte 10-20 rokov, aby sme to ešte pocítili aj my, náš vzájomný obchod by sa mohol strojnásobiť. V skutočnosti je potenciál na zvýšenie obchodu ešte vyšší – vstup Ukrajiny do EÚ ho môže ďalej výrazne zvýšiť. To môže potiahnuť životnú úroveň občanov Slovenska až o 3-4 percentuálne body, čo nie je zanedbateľné.

Aký má Rusko potenciál financovať dobyvačnú vojnu na Ukrajine?

Za armádou je vždy ekonomika, ktorá ju musí podporovať. Ruská ekonomika tvorí asi 3 percentá ekonomiky západného sveta. Pomer ekonomík Európy, USA a ďalších krajín, ktoré Ukrajinu podporujú, verzus ekonomiky Ruska, je asi tridsaťpäť ku jednej.

Keď sa človek pozrie na mapu, vidí obrovské Rusko a vedľa neho malinkú Ukrajinu. No keby sme si pozreli ekonomickú mapu, vidíme na nej obrovský západný svet a malinké Rusko. My na Ukrajinu dávame len desatinky percenta našich rozpočtov, no stále je to viac, než čo dokážu dať Rusi. Celá ekonomika v Rusku pritom dnes beží na podporu vojenského priemyslu a agresie. Robia asi maximum, čo sa dá, s výnimkou toho, že by vyhlásili úplnú všeobecnú mobilizáciu a nahnali všetkých na front.

NATO a Európa dáva na svoju obranu rádovo 3 percentá HDP. Z toho ide na podporu Ukrajiny malý zlomok, no oproti tomu, aké veľké je naše spoločné HDP, musí takáto pomoc pre Ukrajinu nakoniec vyhrať.

Ekonomickí experti sa nezhodujú v tom, ako veľmi zasiahli Rusko sankcie. Spravili sme dosť na to, aby sme Rusko ekonomicky vyčerpali a zmenšili mu priestor na vedenie vojny?

Podľa mňa sme Rusov zasiahli relatívne výrazne, no samozrejme to nie je porovnateľné s dopadmi, aké spôsobuje samotná vojna. Čiastočne sme však obmedzili schopnosť Ruska financovať vojnu, hoci existujú možnosti, ako tieto opatrenia obchádzať – a Rusi ich naďalej rozvíjajú. Napríklad sa niekoľkonásobne zvýšil export do krajín, ktoré nepodporujú sankcie.

Sú možnosti, ako sankcie utiahnuť ešte viac – najmä Američania to majú vyskúšané na príklade Iránu alebo Severnej Kórey. Rusko je ale obrovská krajina, nedá sa čakať, že ich úplne zlomíme len sankciami. Sú ale dielikom do skladačky, ktorý im trošku zhorší situáciu, a tým pádom to o trochu jednoduchšie budú mať Ukrajinci na bojisku.

A hoci teraz trochu varím z vody, musím povedať, že neverím ruským číslam o údajne veľmi miernom poklese HDP. Je to štát, ktorý vraždí a znásilňuje, nemali by sme teda očakávať, že bude úprimne reportovať svoje makroekonomické štatistiky. Som si celkom istý, že v nich podvádzajú a snažia sa tváriť silnejšie, než v skutočnosti sú. Rusko reportuje pokles HDP o 2 percentá, podľa mňa to bude niekoľkonásobne viac, no nie viac ako 10 percent.

Ako dlho môže túto vojnu ekonomicky zvládať Ukrajina?

Na Ukrajine bol minulý rok ekonomický pokles asi 30 percent. Pri takej veľkej vojne je to v skutočnosti o niečo lepšie, než sme na začiatku očakávali. Prepad 30 percent je veľký, ale ukrajinská ekonomika poklesla rovnako po rozpade Sovietskeho zväzu, a vtedy žiadna vojna nebola.

Teraz im navyše z krajiny odišlo množstvo ľudí a ďalší museli narukovať. Objem pracovnej sily, ktorá môže vytvárať civilný HDP, je preto oveľa nižší. Povedal by som, že je pozitívnym prekvapením, aká odolná je ukrajinská ekonomika.

Samozrejme, treba odniekiaľ financovať obrovské deficity štátneho rozpočtu. Pamätám si sumu 5 miliárd eur mesačne. Zatiaľ Ukrajincom asi tretinu tejto diery pomáhajú pokryť USA, asi tretinu Európska únia a tretinu si požičiavajú na trhoch alebo ju vykrývajú z vlastných zdrojov. Opäť je preto dôležité, aby sme vydržali pomáhať niekoľko rokov, ak to bude potrebné a nepovedali si, že už stačilo.