Uznávaný kultúrny manažér: Poodstúpte a doprajte si čas na pochopenie

Stretli sme sa na káve v Starej Tržnici. Tá sa za roky fungovania pod Gáborovým vedením stala obľúbeným miestom Bratislavčanov aj návštevníkov hlavného mesta. Niekto by povedal, že za to môže najmä atraktívna historická budova, no nie je to celkom tak. Je za tým celá veda – a veľká vášeň pre to, čo človeka baví.

Než si založil KC Dunaj a Starú Tržnicu, pôsobil si v Budapešti aj v Paríži. Práve tam si s priateľmi na streche budovy v jednej lukratívnej oblasti založil prvé „silent kino“ (premietanie filmov so slúchadlami). To sa ako stane?

Mnohé projekty vznikajú náhodou, aspoň u mňa. Ani toto kino v Paríži som neplánoval, no cez kamarátov sme objavili budovu, kde bola zaujímavá strecha. Bol to však jeden z najdrahších okruhov v Paríži, čo znamenalo aj vplyvných susedov.

Vedeli sme, že toto nie je lokalita, kde môžeme narúšať miestny kľud. Chceli sme však to miesto využiť, tak som tam začal robiť „silent kino“. Vtedy ešte neexistovalo ani „silent disco“, to vzniklo až neskôr v Berlíne.

Tým bola splnená požiadavka kľudu. A vďaka kombinácii špeciálneho priestoru a programovej koncepcie tam začalo chodiť pomerne veľa ľudí.

Čiže tento unikátny koncept vlastne vznikol vďaka sťaženým podmienkam, ktoré ste mali.

Áno, väčšinou je to tak. Pri kultúrnom manažmente je to ako v architektúre – vo výsledku človek musí pochopiť svoje možnosti a podmienky, ktoré mu priestor ponúka. A tým nemyslím iba technické možnosti.

Francúzsky filozof Henri Lefebvre raz povedal, že priestor má „trialektiku“. Trialektika znamená, že priestor má viacero rozmerov – technický, sociálny a spoločenský.

Je to náročný proces. Kde začať?

Spoznávaním histórie a uvažovaním, ako ju využiť. Rovnako dôležité je vedieť, aké je súčasné vnímanie budovy. Vždy sa dajú nájsť zaujímavé momenty, ktoré môžete oživiť. Dôraz by sa mal klásť na to, aby to, čo sa chystáte robiť, bolo pochopené ľuďmi.

Nesnažte sa obísť historickú pamäť, nájdite cesty, ako spojiť minulosť so súčasnosťou. Rovnako dôležité je prihliadať na sociálny a spoločenský rozmer priestoru.

Takéto premýšľanie je u nás skôr výnimkou.

Má to svoj dôvod, a tým je čas. Každý má predstavu o tom, čo chce robiť, čo ho baví a podľa toho sa snaží niečo vytvoriť. Zrazu sa však človeku nedarí a on nevie prečo. Často je to dôsledok toho, že nemáme dosť času, aby sme mohli mať veci dostatočne premyslené, a preto začíname rovno technickou fázou.

Švajčiarsky architekt Peter Zumthor hovorí, že zoberie zákazku len vtedy, keď sa môže venovať tri roky príprave. Oproti západným krajinám sme v nevýhode, tam máš čas na prípravu, ktorá je dôležitou fázou projektu. A to si my u nás nevieme ani predstaviť.

Ako to vyzerá u nás?

Napríklad, v KC Dunaj sme to mali tak, že s nulou na účte a dlhmi sme museli otvárať hneď, ako to bolo možné. No vidím to aj pri ostatných priestoroch a iniciatívach. A pritom je nesmierne dôležité v pokoji si naštudovať situáciu a pochopiť ju.

Keď ju pochopíš, ukážu sa ti rôzne možnosti. Ale v našich podmienkach je to zložité. Je nedostatok financií a tlačia ťa granty, v ktorých treba vykazovať jasný výsledok. A tak často robíš veci skôr, ako si pripravený ich robiť alebo robíš niečo, čo ani robiť nechceš.

Je to obmedzujúce. Ale ak od toho tlaku vieš poodstúpiť, to je moment, kedy sa oplatí začať niečo robiť.

Čo je podľa teba dobrým motívom na to, aby sa človek do niečoho pustil?

Musí robiť to, čo ho baví. Ja som robil kino, keď ma bavil film, robil som kultúrne centrum, keď ma bavila hudba a robil som na tržnici, keď ma bavilo jedlo a celá scéna okolo toho.

Keď teraz robím na kúpeľoch Grössling, som do tejto témy absolútne ponorený. Čítam, študujem, chcem pochopiť celú ceremóniu a postupy. Ale najčastejším a najsilnejším motívom je frustrácia.

Frustrácia?

Áno. Keď som sa presťahoval z Budapešti do Bratislavy, chýbal mi priestor, kde by ponúkali flexibilitu programov. Aj Stará tržnica vychádzala z frustrácie, lebo som cítil, že nám tu niečo také chýba. Frustrácia nie je zlou motiváciou, v ľuďoch môže prebudiť túžbu niečo zmeniť.

Akým chybám sa vyvarovať?

Sme priveľmi fixovaní na príručky a tipy, ako čo robiť. Pritom je to veľmi individuálne. Ak je človek angažovaný a chce posúvať veci dopredu, nedá sa hovoriť o chybách. Takýto ľudia dávajú do svojich projektov extrémne veľa energie a to sa nedá zaplatiť.

Musíte si však uvedomiť, že nič nevzniká na počkanie – tu a teraz. Neznamená to však, že to nemá význam.

Čiže žiaden „hurá systém“.

Áno. Hovorí sa, že je to generačná vec. Vyrástli sme na počítačových hrách a v online svete, kde ide všetko rýchlo – jedným kliknutím. To však v reálnom svete nefunguje. A s tým súvisí správna postupnosť a načasovanie jednotlivých fáz.

Nemusíte otvoriť všetko naraz. Uvažujte nad tým, kedy môže prísť najviac ľudí a kde sa budú cítiť najlepšie. To vám napovie, kde začať. A čo sa načasovania týka, určite by som odštartoval v lete a začínal vonkajšími priestormi.

A čo financovanie, ako si ho nastaviť?

Odporúčam, aby každé kultúrno-komunitné centrum malo vždy nejakú vlastnú ekonomiku. Často zabúdame na to, že systém podporujúci kultúru je veľmi krehký a dočasný.

Mnohí si niečo budujú len na základe toho, že dúfajú, že Fond na podporu umenia alebo iné granty budú stále ich partnerom. To však nie je zámerom týchto grantov a tak je to správne. Kultúrne centrá by mali aj svoje zdroje a pracovať na svojej nezávislosti.

Keď už máme priestor a financovanie, ako nastaviť program?

Dôležitejšie, ako upínať sa na vlastnú dramaturgiu, je byť otvorený. Vnímať nielen to, čo chcem robiť ja a čo baví mňa, ale aj to, čo chcú ľudia. Pestovať si dramaturgiu otvorenosti.

Nastaviť podmienky, pozvať aktívnych ľudí z rôznych oblastí a nevnášať do programu svoje ego. Nebyť vyhranený a vedieť sa prispôsobiť tematike. Prehnaná kontrola programovej štruktúry a štýlu môže uškodiť.

Dôležité je otvoriť priestor a povedať, že je pre každého. Pokojne nech sú v programe aj veci, ktoré nie sú váš žáner – ak sú v súlade s vašimi hodnotami. Kultúrno-komunitný priestor je predsa na to, aby spájal. To je kľúčové.