Koordinátor zo Stanice Záriečie: Chodia k nám pankáči aj kravaťáci a počúvajú spolu sláčikové kvarteto

Jaroslav Kamody je koordinátorom dobrovoľníkov v žilinských kultúrnych centrách Nová synagóga a Stanica Záriečie, ktoré prevádzkuje občianske združenie Truc sphérique. Kamody hovorí, že kedysi bol kultúrny ignorant, dnes však s kolegami cez umelecké podujatia spája ľudí rôznych svetonázorov.

V rozhovore okrem iného vysvetľuje:

• v čom sa líši práca pre štát a neziskový sektor,
• čo je Nová synagóga a Stanica Žilina-Záriečie,
• prečo u nich vedľa seba môžu sedieť pankáči s kravaťákmi,
• prečo si zahraniční dobrovoľníci vyberajú práve Slovensko,
• aj na čo si dať pozor pri dobrovoľníčení cez Európsky zbor solidarity.

Pracujete v kultúre, ale vyštudovali ste učiteľstvo angličtiny. Vždy vás to ťahalo k umeniu?

Práveže nie. Čo sa týka kultúry, kedysi som bol voči nej dosť ignorant.

Čo to zmenilo?

Skúsenosť mojej rodiny, ktorá pracovala v štátnej kultúre. Tak trochu ma do toho dokopali, ale to hovorím so smiechom. Vraveli mi, že to mám skúsiť. Že by ma mohlo baviť ísť do divadla alebo na nejaký koncert a prečo to nerobievam. Tak som to skúsil. Stalo sa to mojou prácou a ruka v ruke aj mojím životom. Pre mňa ísť na koncert bolo kedysi uf.

Prečo?

Nerozumel som, aký to má zmysel, keď tú istú hudbu môžem počúvať aj doma. Vďaka rodine som zažil novú skúsenosť a ten zmysel som našiel.

Momentálne pracujete v treťom sektore, predtým ste sa však pohybovali v oblasti štátnej kultúry. Aké to bolo?

V štátnej kultúre som pracoval približne dva roky. Väčšinou v zámkoch a kaštieľoch ako napríklad Bojnice, Červený kameň alebo Modrý kameň. Vždy som pracoval v priamom styku s ľuďmi – robil som napríklad komentované prehliadky alebo som lektoroval.

Práca v štátnej kultúre je však veľmi rigidná a flexibilita je takmer nulová. Po štrukturálnych zmenách som z Bojnického zámku odišiel. Chýbal mi však pocit stretávania sa s ľuďmi a každodenná komunikácia s turistami.

Bojnice sú vaše rodné mesto, ale aktuálne pracujete v Žiline. Čo vás tam prilákalo?

V Žiline som študoval učiteľstvo angličtiny. Po štúdiu som sa išiel naspäť do Bojníc, ale Žilina mi chýbala a chcel som sa sem vrátiť. Synagóga bola prvá možnosť, ako sa v rámci kultúry stretávať s verejnosťou, ale tiež čo sa týka vzájomného obohatenia, histórie, výkladu a bežných prehliadok. Takže to bola moja prvá voľba.

Ako ste sa k nej dostali?

Náhodou som spomenul kamarátke, že si hľadám prácu a že by som rád robil niečo podobné tomu, čo som robil v štátnej kultúre. Povedala mi, že mám skúsiť Sphéru – tak sa vtedy hovorilo Novej synagóge. Tak som skúsil a podarilo sa. V auguste 2021 som začal pracovať ako sprievodca.

Ako to vyzerá v praxi? Čo je vašou náplňou práce?

Zabezpečiť chod slovenských aj zahraničných komentovaných prehliadok a zastrešovať produkčne kultúrne podujatia. Na jednej strane to je logistické, na druhej praktické. A práve ten mix mám rád. Neviem si predstaviť, že by som robil len jedno alebo druhé.

V čom vnímate rozdiely medzi prácou v štátnej kultúre a tým, čo robíte teraz?

V hierarchii. Predtým bola zvislá, teraz je vodorovná. Samozrejme, aj tu je nejaká štruktúra, je tu riaditeľ a podobne. Myslím to skôr v zmysle voľnosti vyjadriť svoj názor, mať nápad a možnosť tento nápad aj zrealizovať. V štátnej štruktúre to bolo nereálne. Tam sme boli na to, aby sme zrealizovali už niekým dané nápady.

Mám pocit, že popisujete pre mnohých vysnívané pracovné prostredie, kde spolu rastiete a posúvate sa.

Určite áno. Ale tiež nie je jednoduché nájsť si hranicu tej voľnosti. Stále sa učíme sa vlastných chybách. Vždy, keď robíme niečo nové, stane sa stane niečo, s čím sme nepočítali. Ale ja osobne to mám rád, pretože chyby nám pomáhajú učiť a zdokonaľovať sa do budúcnosti.

Napadá vám aj niečo konkrétne?

Ešte z predchádzajúcej práce som mal nastavenie, že musím robiť všetko sám. A presne na tom som sa zo začiatku viackrát „spálil“, pretože som na niečom robil a nechcel som, aby mi do toho zasahoval nikto iný. Časom som sa naučil otvoriť sa viac pre druhých.

Zo silného individualistu ste sa stali tímovým hráčom.

Snažím sa ním byť. Hoci to stále rozlišujem – niekedy sa oplatí byť viac individualistom a niekedy zasa ťahať to s tímom.

Bola to vaša prvá skúsenosť s prácou v mimovládnom sektore?

Určite áno. Predtým som mal dočinenia iba so štátnou štruktúrou. Neziskovky a „ozetká“ boli pre mňa neznámy svet.

Čo je Nová synagóga a prečo je „nová“?

Je to kultúrny priestor v centre Žiliny. Nová je preto, lebo kedysi na jej mieste stála stará synagóga a tiež preto, lebo sme v roku 2016 s občianskym združením Truc sphérique dokončili jej rekonštrukciu a navrátili do nej život vo forme kultúry. Samozrejme, v spolupráci so Židovskou obcou Žilina, ktorá tú budovu stále vlastní.

Máme ju zadarmo v prenájme na 30 rokov a vzájomne spolupracujeme na tom, aby sme z nej spravili niečo, čo tu malo byť vždy. Synagóga je miestom stretnutí a komunity – či už je to vo forme prednášok, divadla, koncertov alebo workshopov. Nechávame tomu voľnejšiu formu.

Ide nám o to, aby sme do tohto priestoru vrátili kultúrny život a udržiavali ho. Takže Nová synagóga je miestom každodenného trávenia času, ale takisto výnimočných podujatí a stretnutí ľudí, ktorí sa možno nestretli niekoľko rokov.

V akom zmysle?

Kedysi tu chodievali na vysokú školu, stretávali sa v Dome kultúry či v kine. Nová synagóga dáva možnosť prinavrátiť väzby, ktoré sa za tie roky stratili.

S rekonštrukciou synagógy sa spája silná kampaň. Okrem veľkých darcov a fondov sa do nej zapojilo aj veľa súkromných osôb, ktorí napokon financovali polovicu rekonštrukcie. Ako sa vám podarilo osloviť také množstvo ľudí?

Je to tak, ako hovoríte. Viac ako polovicu peňazí tvorili dary od fyzických osôb – bežných smrteľníkov, ktorí to tu chceli navštevovať. Tento dobrovoľnícky aspekt, že chcem prispieť niečomu, čomu verím, je podľa mňa veľmi ľudský a pekný. A vidím ho tu dodnes. Či už je to pri energetickej kríze, alebo keď potrebujeme pomôcť s niečím iným – vždy vidím, že ľudia sa neboja podať pomocnú ruku. V dnešnej dobe sa to veľmi cení, pretože mám pocit, že každý sme čoraz viac uzavretí do seba.

Zaujímavá bola aj kampaň Nesmrteľnosti, keď sa mená darcov nahrali a táto nahrávka sa púšťa dodnes.

Táto kampaň bola pre mňa veľmi zaujímavá a pre Žilinu legendárna. Myslím si, že si ju pamätá veľa ľudí – aj ja, ktorý som vtedy kultúru vôbec neriešil. Bol to príklad, ako to vyzerá, keď sa komunita rozhodne pomôcť projektu, ktorý by to inak nedal, pretože v neho neverí štát, mesto ani iná oficiálna štruktúra. Postarali sa oň ľudia.

Čo si myslíte, že bolo motiváciou, aby sa toľko ľudí zomklo a podporilo tento projekt? Napriek tomu, že ešte nevideli výsledky, povedali si, že mu veria natoľko, aby naň prispeli.

Často sa to ľudí pýtam, hlavne keď príde niekto, kto povie, že tu v 80. rokoch chodil na vysokú školu alebo do kina Centrum. Mám pocit, že veľa Žilinčanov malo k tomuto miestu nejakú väzbu z minulosti. Trávili v ňom časť svojho života a nechceli, aby upadlo. No zároveň chcú patriť do niečoho väčšieho, čo tu bude dlhšie.

O to niečo sa postarajú ľudia, ktorí už mali podobné skúsenosti so Stanicou Záriečie. Vedia teda, čo robia, vedia, čo znamená niečo rekonštruovať a prinášať kultúru do mesta. Podporovatelia chcú byť toho súčasťou. Majú pocit spolupatričnosti a je tam aj aspekt, že sa tu stretnú so svojimi spolužiakmi spred 30. rokov. Stáva sa nám to na mesačnej báze. To sú životné príbehy, ktoré nanovo vystavali Novú synagógu a zároveň ju držia pri živote.

Spomenuli ste Stanicu Žilina-Záriečie, ktorá začala písať svoj príbeh ešte pred Novou synagógou. Skúste ho viac priblížiť.

Stanica Záriečie bola pre mňa miestom, kde som počas vysokoškolského štúdia vedel, že môžem ísť na pivo a bude to pre mňa dobrý spoj do mesta a z mesta. Vedel som síce, že hore v stanici aj vonku pred ňou sa dejú nejaké podujatia, ale v tom čase to bolo – rovnako ako celá kultúra – mimo mňa. Bližší kontakt som so stanicou získal, až keď som v nej začal pracovať. Spätne ľutujem, koľko času som v nej na škole strávil bez toho, aby som participoval na tom, čo sa tam dialo.

Stanica Záriečie patrí – rovnako ako Nová synagóga – pod správu občianskeho združenia Truc sphérique. Znamená to v praxi, že sa venujete obom objektom?

Áno. To, že som začal pracovať v Novej synagóge, znamená, že som automaticky začal pracovať aj v Stanici Záriečie a naopak. Ide to ruka v ruke.

Oba objekty sú kultúrne centrá, kde organizujete kultúrne podujatia. Hovoríte, že so stanicou sa vám spájalo pivo, synagóga je zas chrámom. Ako teda pristupujete k obom budovám?

Presne tak. Nie všetko, čo by sa hodilo do synagógy, sa hodí na stanicu a opačne. Synagóga je okrem iného aj výstavným priestorom – je to veľká funkcionalistická minimalistická budova. Aj preto je možné robiť tu výstavy či umelecké rezidencie. Dali by sa robiť aj na stanici, ale ten priestor je iný, aj má iný príbeh. Preto sa snažíme prispôsobiť program jednému aj druhému miestu.

Dajú sa návštevníci rozdeliť na nejaké skupiny? Napríklad, že do synagógy chodia starší ľudia, cítiaci nostalgiu za bývalou školou či kinom a do Stanice zasa chodí mládež, ktorá príde na pivo a workshop?

Ten rozdiel tam určite je. Presne, ako ste povedali – napríklad mladí inklinujú oveľa viac ku Stanici. A program v synagóge je zasa klasický alebo napríklad jazzový. Zaujímavé situácie vznikajú vtedy, keď treba urobiť jazzový koncert, ale synagóga je v ten deň plná. Jazzový koncert sa potom koná na stanici a obe tie skupiny sa začnú mixovať.

Robíte to „naschvál“? Pretože ak by ste veľmi chceli, jazzový koncert by sa mohol konať aj v iný deň. Alebo to vnímate ako príležitosť na prepájanie týchto skupín?

Snažíme sa to robiť aj úmyselne, ale niekedy aj omylom. A je to skvelé, pretože potom sa stane, že pri jednom stole sedia vyholení pankáči s kohútom, pri vedľajšom zasa sedia ľudia v lakovkách a oba stoly čakajú na sláčikové kvarteto. A presne o tom to je – o spájaní komunity. To na tom máme radi.

Aké sú reakcie návštevníkov? Stereotypne mi napadá, že pankáčom bude jedno, kto vedľa nich sedí, ale páru v lakovkách to až tak jedno byť nemusí.

Nemám s tým takú skúsenosť. Chápem ten stereotypný pohľad, ale osobne som to nezažil.

Čím si myslíte, že to je?

Možno je to tým, že v synagóge sa tiež dejú veci, ktoré nie sú klasické alebo konzervatívne, ale skôr alternatívne. A ľudia, ktorí navštevujú synagógu, sa tým pádom neboja iných komunít, ľudí alebo pohľadov na vec.

Viete uviesť príklad?

Napríklad kabaret alebo komunitné trhy. Robíme veľkonočné trhy a aj vtedy sa stáva, že človek, ktorý bežne chodí skôr do Stanice, príde tentokrát do synagógy.

Práca v Novej Synagóge a Stanici Záriečie vás prepojila s Európskym zborom solidarity (EÚZS). O čo ide?

Je to služba Európskej únie, trvajúca od dvoch do dvanástich mesiacov, ktorú môže dobrovoľník vo veku 18-30 rokov vykonávať v akejkoľvek krajine Únie alebo v pridružených tretích krajinách. Vyberie si jeden projekt alebo organizáciu a pôsobí v nej niekoľko mesiacov, maximálne však rok.

Ako ste sa k tomu dostali?

Dostal som sa k tomu tak, že som pracoval ako sprievodca v Novej synagóge, kde za mnou prišla bývalá koordinátorka dobrovoľníkov Nienke. Povedala mi, že vidí, ako komunikujem s ľuďmi a baví ma hovoriť anglicky, a teda či by som nemal záujem o túto pozíciu.

Vedeli ste v tom čase, o čo išlo?

Videl som u nás nejakých dobrovoľníkov, ale nevedel som o nich viac. Nienke mi to vysvetlila veľmi konkrétne: „Toto je dievča, ktoré k nám prišlo z Holandska a 12 mesiacov bude s nami fotiť, pretože sa chce vo fotení zdokonaliť. Má zabezpečené ubytovanie, sociálne aj zdravotné poistenie, dostáva vreckové.“ Celé pre mňa znelo...

...príliš dobre na to, aby to bola pravda?

Presne. Prišlo mi to ako nejaký kult a stále som čakal som nejaký „zádrheľ“. Nielen vtedy, keď mi o tom Nienke hovorila, ale aj keď som neskôr rozprával s tými dobrovoľníkmi.

Ako teda v praxi vyzerá rola koordinátora dobrovoľníkov?

Mám na starosti výber dobrovoľníka a vstupné výbery. Potom tiež komunikáciu s tzv. vysielajúcou organizáciou z jeho alebo jej domovskej krajiny, administráciu, zoznamovanie dobrovoľníka s priestormi a tímom, distribúciu zadaní a celkovú logistiku. Som zodpovedný za to, aby sme nastavili čas a rozsah dobrovoľníctva tak, aby sa ten človek niečo nové naučil, ale aby sme ho nepreťažili, pretože prišiel dobrovoľníčiť, nie pracovať zadarmo na plný úväzok.

U mladých častokrát panuje vnímanie, že Slovensko je nanič a treba ísť preč. Ako to vyzerá z pohľadu zahraničných dobrovoľníkov? Čo ich motivuje prísť na niekoľko mesiacov na Slovensko?

To je veľmi dobrá otázka. Z rozhovorov s nimi mám pocit, že ich nadchol priestor Synagógy a príbeh, ktorý so sebou nesie. Chceli vidieť na vlastné oči, ako to tam vyzerá a aké podujatia tam robíme.

A Stanica?

Stanica je pre nich ako nejaká šifra. Nejde im do hlavy, že je to kultúrne centrum, no zároveň železničná stanica, na ktorú stále chodia vlaky. A prečo si vyberú Slovensko? Moja skúsenosť je, že ak títo mladí prichádzajú z Východu, Slovensko je pre nich najbližšou európskou krajinou, v ktorej trochu rozumejú jazyku, alebo sa ho vedia jednoducho naučiť. Je to pre nich taký iný domov.

A ako to majú mladí zo Západu?

Vnímam to tak, že pre nich je Slovensko trochu „bizár“. Chcú to skúsiť, pretože im nikto neuverí, že pôjdu práve na Slovensko.

Prichádzajú k nám s predsudkami?

Sú prekvapení z toho, akí sme prívetiví a otvorení, ako sa nebojíme pomôcť im a prijať ich medzi seba. A niekedy sa presvedčia o tom, že to v tejto krajine funguje inak, ako si mysleli. Stretávam sa však aj s tým, že ich rodina alebo priatelia nerozumejú tomu, prečo si vybrali nejaké Slovensko.

Stáva sa, že si chcú pobyt u nás predĺžiť?

Áno. Stáva sa, že po oficiálnom skončení projektu u nás ostávajú ešte minimálne mesiac a majú problém odísť, pretože im toto prostredie prirástlo k srdcu. A stáva sa aj, že sa neskôr medzi nás opäť vrátia, či už pracovne alebo na návštevu.

O Európskom zbore solidarity som predtým vôbec nepočula, skôr poznám študentský program Erasmus +. Prečo sa o zbore vie tak málo?

Povedomie o tom, že existuje Európsky zbor solidarity, je veľmi nízke. Keď som v rokoch 2016 až 2019 študoval ja, nepočul som o ňom za tie tri roky ani slovo.

V čom je rozdiel medzi Erasmom a Európskym zborom solidarity?

Erasmus je školská stáž a výmenný pobyt. EÚZS nie je viazaný na žiadne vzdelanie alebo predispozíciu, ktorú má človek ovládať. Bariéra vstupu do tohto programu je oveľa nižšia, je teda jednoduchšie dostať sa doňho. Človeku, ktorý by chcel vycestovať za dobrovoľníctvom, stačí len vedieť po anglicky. Súčasťou programu sú aj jazykové kurzy danej krajiny.

Samozrejme, mať iné zručnosti je plus, ale nie je to kľúčové. Nie je to pracovný pohovor.

A keďže sú tieto nároky voľnejšie, možnosť dostať sa tam má aj človek, ktorý by ju inde nedostal.

Ďalším plus je, že mladí majú možnosť spoznať novú krajinu a ľudí v nej, môžu získať nové zručnosti, no spoznajú aj samých seba – svoje talenty, silné či slabšie stránky. Program sa pozerá na potenciál človeka a nejde tak veľmi o to, čo má napísané v životopise.

Ako dobrovoľník mám teda možnosť vycestovať, mám zabezpečené ubytovanie, zlepšujem sa v nejakej oblasti, učím sa jazyk danej krajiny, dajú mi vreckové. V čom je háčik?

Naozaj to nie je žiadny kult. Z môjho pohľadu si však treba dávať veľký pozor na výber správnej organizácie, aby z vás namiesto dobrovoľníka nespravili neplatenú pracovnú silu.

Čo sa dá robiť, ak by sa dialo niečo také?

Okrem hosťujúcej je tam vždy aj vysielajúca organizácia, ktorá má riešiť takéto situácie. Je preto dôležité nájsť si dobrú vysielajúcu organizáciu, ktorá skontroluje tú hosťujúcu. Tiež je dobré stanoviť si hranice a dohodnúť si podmienky hneď na začiatku. Ale okrem nesprávneho výberu organizácie nevidím žiaden iný háčik.

Aký je rozdiel v dobrovoľníkoch, ktorí majú 18 a napríklad 28 rokov?

Zjednodušene vnímam dve skupiny dobrovoľníkov. Mladší, ktorí práve vyšli zo strednej školy, sa ešte hľadajú a nevedia úplne, čo so životom – a tak je to v poriadku. Oni sú väčšinou najviac „rozjašení“, pretože v sebe zatiaľ nemajú zmysel väčšej zodpovednosti. Naopak, absolventi vysokých škôl, ktorí majú asi 24-26 rokov, sa chcú často zlepšovať v tom, čo vyštudovali. Ľudí vo veku 28-30 rokov až tak často nevídavam, ale nebál by som sa toho.

Vy by ste sa do Európskeho zboru solidarity zapojili?

Myslím si, že do toho pôjdem. Momentálne mám 26 rokov, stále mám teda štyri roky čas. Podľa môjho názoru je to pre mladého človeka najlepšia príležitosť, aby zistil, čo v živote chce a čo nechce robiť. Mám pocit, že veľa mladých ľudí je stratených. A práve skúsenosť s EÚZS je výborná na spoznanie svojich hraníc a limitov – pracovných aj osobných.