Magazín

Dobro varí párky, natiera chlieb a stráži tašky. Ako Luciu a Jakuba zmenili dni na ukrajinskej hranici

Lucia a Jakub z Folk & Milk Studios sa pred vyše týždňom vybrali na slovensko-ukrajinské hranice, aby posilnili komunikačný tím iniciatívy Kto pomôže Ukrajine, Človeka v ohrození a Bystrín. Späť domov si však neodniesli len fotky a príbehy, ale aj nový pohľad na seba samých.

Lucia a Jakub
Foto: Lucia Hô-Chí
Jana Gombošová
Jana Gombošová
25. marca 2022

„Ak nemáš priamy kontakt s ľuďmi na mieste a ideš o nich „z diaľky“ rozhodovať alebo im aj pomáhať, nikdy presne nezistíš, čo potrebujú,“ hovorí Lucia. Po pár dňoch na slovensko-ukrajinskej hranici s kolegom zažili, že to človeka zmení. „Aj takého, ktorý to nečakal," dodáva Kubo.

V rozhovore sa dočítate, prečo dobro rozdáva pomaranče, čo spája mimovládky so štátom a ako sa dá pomôcť človeku, ktorý kvôli vojne všetko stratil.

Jakub: Objavil som veľa spolupráce a porozumenia

Čo v tebe najviac zarezonovalo?

Útržky. Šesťdesiatnik, ktorý vráti 2,50 eur, ktoré našiel v bunde z humanitárnej pomoci v záchytnom centre, lebo vraj nie sú jeho. Obrovský chlapisko, ktorý sa po 36 hodinách varenia párkov pred tebou rozplače, lebo nezvládne nahromadené emócie. Objatia ľudí naokolo, momenty kedy klaun dokáže spraviť zo strašnej situácie niečo znesiteľné. Šéf krízových psychológov, ktorý už nevládze rozprávať. Deti, ktoré dávajú silu matkám… Najviac zarezonovalo dobro všade naokolo ako reakcia na všadeprítomnú traumu.

Ukrajinská hranica
Foto: Lucia Hô-Chí
Ukrajinská hranica
Foto: Lucia Hô-Chí

Ako po tejto skúsenosti vnímaš vzťah medzi štátom a neziskovými organizáciami?

Mimovládne organizácie aj štát sa spájajú v jednej základnej veci – sú to ľudia. Na ľuďoch to stojí a padá, na jednej aj druhej strane. Tu som videl, že vedia a chcú spolupracovať. Chcú pomáhať. Na hranici vojny je úplne jedno, či je to hasič, policajt, colník, vojak, mníška, farár alebo dobrovoľníčka, ktorá rozdáva keksíky. Delenie je zbytočné a iba nám škodí.

Aký Kubo sa vracia domov?

Zmenený a otvorenejší. S nádejou v ľudí, ktorí tvoria túto krajinu. Sme odolnejší a lepší, ako máme o sebe obraz, a to ma teší. Rozpadli sa mi tu viaceré stereotypy, ilúzie, predsudky aj obraz o situácii, ktorý som si vytváral na základe mediálneho obrazu.Viem však, že dôsledky tejto skúsenosti sa prejavia až neskôr.

Zrovnali sa mi hodnotové rámce. Základ ostal nezmenený, no uvedomil som si, že skutočné hodnoty sa často strácajú v pene dní. Nechávam sa strhnúť malichernosťami a zbytočnými konfliktmi. To, čo som tu videl a prežil, zafungovalo ako studená sprcha. Alebo ako facka na prebratie. Som za to vďačný.

Lucia: Sme polarizovaní iba na miestach, kde nie sme spolu

Koľko stojí dobro a čo to je?

Myslím, že nič. Dobro sa dáva zadarmo. Všetkým. A dobro zároveň podnecuje ďalšie dobro. Nebyť týchto štyroch dní, odpovedala by som len takto abstraktne. Ale po tejto skúsenosti viem, že dobro varí párky, rozdáva pomaranče, natiera chlieb, pomôže nastúpiť do autobusu a postráži tašky, keď je treba odskočiť si na toaletu a nikde nie je niekto blízky, komu by ich bolo možné na chvíľku zveriť. Toto je dobro.

Ukrajinská hranica
Foto: Lucia Hô-Chí

Zmenili sa nejak tvoje hodnoty?

Celkovo sa asi zmenila moja viera v hodnoty. Ľudia nie sú prázdni. To, čo sa deje na sociálnych sieťach ale aj v médiách, nie vždy zobrazuje skutočnosť. Dobro je v toľkých ľuďoch... A čo je najdôležitejšie, dokáže sa spájať a vytvárať mozaiku, ktorá pomáha. To je najsilnejší zážitok, ktorý si odtiaľto nesiem.

Uvedomila si si niečo nové o sebe a svojom živote?

Padol mi fotoaparát, keď som vystupovala z auta a je mi to úplne jedno. Nie je to dôležité. Premýšľam nad tým, ako sa vrátiť k svojmu životu bez toho, aby som sa nevracala sem. Mám pocit, že mi to bude chýbať. Nie tá ťažoba a zloba, ktorá prechádza hranicami, ale to, ako tá ťažoba naráža na veľký zhluk ľudí. Na ľudí, ktorí pomáhajú. Z časti sa vracia späť, z časti ju pohltia a musia sa s tým vyrovnávať. Prehodnocujem, ako budem ďalej žiť. Možno sa už na hranice nevrátim, pomáhať sa dá ale aj inde, iným spôsobom.

Spomenula si sociálne siete a to, čo sa tam teraz deje. Sme polarizovaná spoločnosť?

Áno sme, ale nie na všetkých úrovniach. Sme polarizovaní na miestach, kde neprichádzame do kontaktu, kde sa nepoznáme. Nie sme polarizovaní tam, kde sme spolu. Ukazuje sa to na všetkom.

Pozeráš sa na niektorých politikov, na niektoré neziskové organizácie a vidíš, ako sa prú, ako to škrípe. Potom sa pozrieš o úroveň ďalej, kde sú dobrovoľníci, vojaci, hasiči a tam to vie fungovať. Lebo sú spolu, lebo sú si blízko, lebo idú spolu von,lebo majú spoločný cieľ, lebo sa dokážu jeden druhého dotknúť, keď im je ťažko. A zrazu to vie fungovať.

Ako sa vyrovnávaš s bolesťou, ktorú nasávaš?

Ešte neviem. Neviem, či sa s ňou dá vyrovnať. Bolí to extrémne. Možno to opíšem na príklade, ako by som to vnímala kedysi a ako to vnímam dnes. Ivan, 65-ročný muž, ktorý zostal v záchytnom tábore v Humennom. Ešte pred pár dňami by som si vykresľovala len jeho príbeh: nikoho nemá, prišiel len v svetri a s igelitkou, nemá sa kam vrátiť.

Rezonovalo by vo mne to, čo povedal, a síce že mám „odkázať Putinovi, aby odišiel“ a trápila by som sa jeho osudom. Prípadne by som ho zobrala s nami a zachraňovala ho. A pritom na otázku, čo pre neho môžeme spraviť, bola jeho odpoveď, že chce fotky, ktoré sme nafotili.

Dnes sa pozerám na to, ako drží tieto fotky v ruke vďaka dobrovoľníčke Dáške, ktorá mu ich dala vytlačiť. Spraviť niekomu radosť je asi presne to, ako sa vyrovnať s bolesťou. Nepremýšľať o tom, čo si mohol spraviť, ale rozmýšľať o tom, čo si spravil.

Ukrajinská hranica
Foto: dobrovoľníčky zo záchytného tábora Humenné
Ukrajinská hranica
Foto: Lucia Hô-Chí
Ukrajinská hranica
Foto: Lucia Hô-Chí

Čo je najcennejšia forma pomoci?

Že dávaš, čo treba.

Urobilo ťa to lepším človekom?

Neviem, či lepším. Určite otvorenejším. Urobilo ma to otvorenejšou rôznym pohľadom, názorom, ľuďom. Stretneš niekoho, pri kom sa ti zdá, že nemáte nič spoločné a zrazu zistíš, že máte, lebo si tomu človeku venoval pár minút svojho času a odhodil si predsudky, na ktoré tu nie je priestor. Takže odpoveď je, že ma to spravilo otvorenejším a bohatším človekom.

Lucia a Jakub
Foto: Lucia Hô-Chí

Rozpadli sa ti niektoré ilúzie?

Asi sa iba potvrdili. Z viacerých strán počúvam: „vy čo to riadite z tej Bratislavy...“ Dnes tomu rozumiem. Mám pocit, že majú z časti pravdu. Ak nemáš naozajstný kontakt s realitou, s konkrétnymi ľuďmi a ideš o nich rozhodovať alebo im aj pomáhať, nezistíš, čo potrebujú.

Opäť spomeniem pána Ivana. Kto by mu z diaľky ponúkol prácu tlmočníka v záchytnom tábore, keby s ním nebol v kontakte? Kto by vedel o tom, že okrem ukrajinčiny vie aj po slovensky alebo maďarsky? Dobrovoľníčky v tábore ho spoznali. Dali mu prácu tým, že ho zapojili do procesu – pomáha v tábore s prekladom.

Neviem si predstaviť, čo viac by mu mohli dať. Opustenému človeku, ktorý nič nemá a nemá zmysel života. A oni mu ho dali. A dali mu ho preto, lebo s ním trávia čas, lebo sú tam s ním, lebo ho počúvajú, lebo nad ním rozmýšľajú.

Čo si sa tu naučila o Slovákoch?

Že sú to dobrí ľudia.